Dva mesiace sa ľudia potili v autobusoch, tí, čo rozumejú poľnohospodárstvu, plakali, nadávali, prípadne sa modlili za dážď, a „rosničky" sa len tešili a tešili. Veď v obchodných reťazcoch nechýbajú ani jahody chutiace ako banány, ani mdlé paradajky, akurát čerešne vymizli.
Slovensko vysychalo, „rosničky" sa tešili a ich čaru podľahli aj niektorí meteorológovia. Ak mali spomenúť nedajbože kvapku dažďa, v hlase mali strach, akoby boli volenými zástupcami ľudu, ktorých ľud, ak mu neohlásia nádherné, slnečné počasie, okamžite odvolá. Lebo pokaziť počasie, to je pre scelebritovaných ľudí, podľa ktorých paprika vyrastá priamo z pultov obchodných reťazcov, väčšie zlo, ako pokaziť politiku.
Politika sa na Slovensku už ani pokaziť nedá. A nemusíme hovoriť o stíhačkách a ich pilotovi, zbožňovanom inak pomerne závistlivým národom. Môžeme hovoriť napríklad o tom, že bola raz, asi tak pred štyrmi rokmi, v SDKÚ jedna veľmi šikovná komunálna politička. Volala sa Zita Pleštinská. Kompetentná, pracovitá, nedajbože mohla aj veľa dokázať a vyniknúť, nedajbože pre jej straníckeho šéfa a širší neomylný tím. Tak ju vyšupovali do Európskeho parlamentu.
Bol to dobrý ťah, lebo štyri roky o nej naozaj nebolo vôbec počuť. Ani do diskusií ju nevolali, a to ani vtedy, keď už strana vonkoncom nemala koho poslať. No a zrazu sa pred voľbami objavili rebríčky aktivity jednotlivých európskych poslankýň a poslancov a Zita Pleštinská v nich hviezdi na prvých priečkach.
