Kult utrpenia a odpor k životu sme sa naučili spájať so stredovekom, zatiaľ čo pojem renesančný človek nám splynul s radosťou zo života. Nie je to však presné. Najviac melancholikov nájdeme na vrchole renesancie, v Shakespearových hrách. Aj ten Hamletov monológ „byť, a či nebyť" akoby ani nepatril do príbehu, ktorý komentuje. Keď dánskeho princa duch jeho zavraždeného otca poverí vykonaním pomsty, čakali by sme, že dostane chuť vraždiť - a tu ho máš! Hamlet premýšľa o samovražde. Keby sa nebál ešte viac posmrtného života, uvádza hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré by sa dobrovoľne vzdal pozemského:
Kto inak znášal by moc tyranov,
bič výsmechu a krivdy nafúkancov,
sklamania lásky, nespravodlivosť,
cynizmus úradov a bezočivosť
niktošov, ktorí utláčajú schopných,
keby mal nádej, že mier získa jedným
bodnutím dýky?
Ešte viac dôvodov na samovraždu nachádza sám Shakespeare vo svojom sonete 66:
Ustatý všetkým chcem len smrť! Chcem oddych!
Nech u dvier žobrať nevidím viac česť
a niktošov na recepcie chodiť
a čistotu, čo musí bahnom prejsť,
a metále, čo pripnú hlupákom,
a pannu, ktorú znásilňuje prasa,
a bezprávie, čo šliape na zákon,
