Kráčam po ceste, na druhej strane mi z diaľky vehementne ktosi kýva, je to staršia pani s veľkými slnečnými okuliarmi. „Ahóoooj," kričí na mňa, „som zaváhala, či si to ty!"
„Aj ja," kričím jej naspäť ponad cestu. „Ahóóój!"
To už sa míňame. A mne je jasné, že sme sa videli prvýkrát v živote. A asi už aj tej panej.
O hodinu som sa tou istou cestou vracala naspäť do mesta a stretla sa s ňou na lávke nad diaľnicou. To sme však už boli staré známe. A všetka neistota bola preč.
Moja kamarátka Gergana mi rozprávala príhodu o stretnutí so svojimi neznámymi. Chodí s malým synčekom na ihrisko a z videnia pozná inú mamičku s podobným synčekom. „Ten tam bol včera, ale s inou paňou a malým dievčatkom. Deti sedeli na lavičke a drgali sa, až kým dievčatko nespadlo. Ty hajzel jeden, skríkla žena na chlapčeka a vlepila mu facku. Zostala som ako obarená. Nevedela som, ako sa mám tváriť, čo mám robiť. Hrozná neistota," hovorí mi Gergana.
A deň na to stretla opäť chlapčeka s mamičkou. Mala pocit, že by jej mala nejako povedať, čo videla, alebo aspoň naznačiť.
„Ten váš chlapček tu nie je vždy s vami, chodí s ním aj iná pani..."
„Áno moja sestra s dcérkou."
„ (Panebože, čo mám teraz povedať? A ako?) No, len sa mi zdalo, že sa nespráva k obom deťom rovnako..."
„Hmmm... áno... moja sestra je taká."
Spomeniem si, ako som raz stála v rade pred Galériou Cartier v Paríži. Leto, teplo, v ruke som mala plechovku s pivom a už som to nevydržala. Otvorila som ju a pffff, pivo vyprsklo na krásny baloňák žemľovej farby. Stála v ňom pani v rade predo mnou. Panebože, čo teraz? Hrozná neistota. Videli to ľudia za mnou? Pocítila to tá pani? Ako sa jej ospravedlním? Neviem po francúzsky... Ešte ju vystraším... Stojím teda ďalej v rade a zoči-voči slzám piva stekajúcim po nežnom baloňáku.
