Ak sa po eurovoľbách niečím vyznačuje vzťah medzi voličom a politikom, tak vzájomným sklamaním. Volič nebol voliť, lebo je nespokojný s doterajšími výsledkami. Politici boli zase sklamaní, lebo nedosiahli takú voličskú podporu, akú očakávali a cítili sa svojimi voličmi zradení.
Tento narušený vzťah prerástol u mnohých, aj nemeckých, politikov do zvláštnej kreativity, v ktorej začali premýšľať, ako donútiť voličov voliť. Jeden zo sociálnych demokratov uznal, že demokracia potrebuje demokratov, teda ľudí, ktorí svoje volebné právo berú vážne. A keď už nie z presvedčenia, tak z donútenia a navrhol pokuty pre nevoličov. Päťdesiat eur by mal zaplatiť každý volebný ignorant.
Tento návrh má len skromnú šancu na úspech, lebo ako kontrovali kritici, v demokracii musí platiť aj právo nevoliť a možnosť byť apolitický. Navyše, demokrati sa nevychovávajú pokutami. Hoc i kritici cítia, že s nízkou volebnou účasťou to jednoduché nebude.
Z vôle tretiny
Človek si už len nostalgicky zaspomína na rozprávky, kde sa panovníci bili do pŕs a suverénne kričali, som kráľ z božej vôle. Dnešným politickým orgánom hrozí, že si budú môcť povedať, som inštitúciou z vôle tretiny voličov.
To posúva ich autoritu kdesi do suterénu a nech v rámci svojich kompetencií urobia, čo urobia, vždy sa im bude môcť povedať, vy sa nenapínajte, vy nezastupujete ani len polovicu občanov.
Ak to prenesieme na pacienta minulého týždňa, tak poslednými voľbami naštrbená legitimita európskeho parlamentu komplikuje inštitucionálne pomery v rámci únie i mimo nej. A to nie je nič moc, lebo silnú úniu potrebujeme.
