Ako vydavateľ mám niekoľkokrát do roka príležitosť odviezť sa na nezvyčajnom vláčiku. Keď je sadzba budúcej knihy hotová, vyberám sa do tlačiarne a z úzadia pozorujem montáž filmov a prípravu tlačiarenských platní. Potom sa jazda môže začať.
Mám pocit, že sa veziem vo vagóne spolu s autorom textu, s ilustrátorom a s grafickým úpravcom knihy. Naša spoločná cesta vlakom je však veľmi krátka. Len čo sa tlačiarenský stroj riadne rozbehne, po chvíľke už neostane v nakladači ani jeden hárok papiera a stroj sa musí zastaviť. Má totiž za úlohu vytlačiť knihu poézie v nízkom náklade, a tak mu na spracovanie každého z neveľkej kôpky listov stačí malý časový úsek.
Mohlo by sa zdať, že písať pre niekoľko desiatok čitateľov si nevyžaduje veľa úsilia. Ibaže tvoriť text pre nepatrný okruh skutočných čitateľov je nesmierne zaväzujúce, ba v istom zmysle je to najťažšia vec na svete, občas až taká ťažká, že sa nedá uniesť.
Počet čitateľov poézie sa u nás scvrkáva. Pred pätnástimi rokmi by sa všetci zmestili do kinosály, dnes by sa hádam vošli aj do jednej veľkej triedy. Alebo do vozňov vláčika, ktorý uháňa pod zemou. Vidí sa mi totiž, že nečítame aj preto, lebo nemáme metro. Keď vstúpim do vagóna metra v Londýne, vo Varšave alebo v Toronte, väčšina cestujúcich má hlavu sklonenú k svojej knihe. Nemáme dosť tých, ktorí sa vezú, a preto môžu so zatvorenými očami snívať a s otvorenými čítať. Máme zúrivých šoférov a náhliacich sa, za čímsi utekajúcich ľudí. Vari ste už videli niekoho, kto by za volantom alebo v behu čítal poéziu?
