Pri prechádzkach malostranskými uličkami v Prahe som si často spomenul na Jana Nerudu, na jeho Malostranské poviedky a fejtóny v Národných listoch. Z jeho vyše dvetisíc stĺpčekov som si prečítal takmer pred polstoročím iba knižne uverejnené, ale dodnes mi zostal v pamäti ten zážitok. Zostávam jedným z mnohých Nerudových obdivovateľov. Čílsky básnik, nobelista, si zvolil pseudonym Pablo Neruda. Pražský Neruda sa neoženil, ale celý život bol zamilovaný.
Už vyše sto rokov žije Jan Neruda inde a stále ho máme medzi sebou.
Ďalší, ktorého všetky dostupné reportáže som vášnivo čítal, bol Egon Erwin Kisch. S falšovanými dokumentmi pricestoval do Ameriky, aby napísal svoj dokument o Amerike.
Svoje reportáže žil, v Sovietskom zväze legálne, v Číne ilegálne a ja som žil s ním v prežívaní čítaného. Bol komunista, vo svojich prvých reportážach s charizmou rozprávania vedel písať o chudákoch. Zomrel v Prahe v nešťastnej jari 1948, a tak bol mnohého ušetrený.
Günter Wallrauff je pre mňa nástupcom Egona Erwina Kischa, tiež svoje reportáže žije. Ako Turek sa nechal zamestnať pri páse automobilky a napísal o tom veľmi čítanú knihu.
V roku 1977 pracoval ako redaktor Hans Esser v bulvári Bild Zeitung a tiež o tom, čo zažil, napísal veľmi čítanú knihu. Z pohľadu zospodu napísal „Vy tam hore, my dole" i o tom, ako je to s hornými desaťtisíc. Pod zmenenou identitou ho prijali i do Call-centra, a napísal, ako to je. Šesťdesiatsemročný žil mesiac v decembrových mrazoch ako bezdomovec s bezdomovcami, aby povedal, aké je to byť bezdomovcom. Bolo toho oveľa viac, ale reportér si nikdy nevymýšľal, vždy píše o tom, čo je. Kisch písal o svete, Wallrauf píše o Nemecku, to je jeho svet.
