Voľba Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu ukáže, ktorým smerom sa bude slovenské súdnictvo ďalej uberať, či súdnictvo bude do seba uzavretý stav alebo sa bude rozvíjať kultúra otvorenosti a transparentnosti súdnictva.
Kultúra uzavretého stavu má tendenciu produkovať nedôveru a korupciu, kultúra transparentnosti opak. Nie je totiž dôležité len to, kto sa na danom súde venuje konkrétnemu prípadu, ale aj to, ako kvalitne. Zároveň je dôležité, kto sa do súdneho stavu dostane. Budú sa v súdnictve reprodukovať rodiny či stranícki kamaráti v uzatvorenom kruhu bez verejnej kontroly, alebo sa systém otvorí pre všetkých talentovaných, vzdelaných a slušných právnikov?
Dva tímy, dve filozofie
Zosobnením týchto odlišných kultúr v súdnictve sú minister Harabin a bývalý minister Lipšic, neskôr ministerka Žitňanská. Tím Lipšica a tím Harabina predstavujú dva odlišné svety, dve odlišné kultúry nazerania na súdnictvo, jeho postavenie a úlohu v spoločnosti.
Tím Lipšica sa snažil o otvorenie súdnictva a väčšiu kontrolu verejnosti nad činnosťou súdov, čo súvisí aj s obmedzovaním korupcie. Pokúsil sa o budovanie súdnictva, kde sudcovia nie sú sami pre seba, a kde ani nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov nie je pre nich, ale pre občana. Súdnictvo, kde nezávislosť neznamená nezodpovednosť. Štyri roky však na vytvorenie, presadenie, zavedenie a usadenie reforiem jednoducho nestačilo. Pričom zároveň treba povedať, že Lipšicov tím chcel meniť pomerne konzervatívne prostredie a to usadenie reforiem neuľahčuje.
Vízia ministra Harabina je zameraná na udržanie uzavretého stavu súdnictva, pre ktoré kvalita a dôvera nie je primárna. Dôležitejšia je moc a výhody.
Na presadenie svojej vízie používa minister Harabin agresívnejšie metódy v porovnaní s tímom Lipšica. Nebráni sa ani dôslednému zastrašovaniu ideologických oponentov, napríklad cez disciplinárne konania. Na danú agresivitu sudcovia reagujú rôzne, časť sa mlčky podriaďuje Harabinovmu konceptu súdnictva. Reakcie súdnictva podľa mňa súvisia s minimálne dvoma faktormi.
