Bulvár je trvalo dobrá téma na rozhorčovanie sa. Či išlo o pána premiéra a fotky jeho manželky, či nedávno o františkánov. Tých, ktorí si z nej každý deň kúpia svoju dávku?
Oporám spoločnosti, ctihodným matičkám a žoviálnym tatkom obrasteným sadlom priemernosti – tým všetkým už tečú slinky na pravidelnú porciu škandálov, násilia, nešťastí, klamstiev, poloprávd, obnažovania a posmechu. Prečo sa kritika neobracia (aj) na nich? To si naozaj všetci myslia, že démon kýs škaredý vydavateľ stojí ráno pred stánkom a nabitým revolverom núti nevinného Jožka Halušku (práve v rade stojaceho na náročný kultúrny týždenník) kúpiť si tú hnilobu? Samozrejme, že nie a vie to od pána premiéra po dotknutých františkánov každý, ale nik z nich sa haluškových Jožkov neodváži ani len slovom spomenúť, pretože oni tvoria posvätný a tabuizovaný ľud. Lebo čo ľud spraví, dobre spraví; hlavne keď sa spočíta jeho komerčná, voličská a hlavne kvantitatívna sila. Preto sa tohto tabu nik nedotkne.
Bulvár sa podáva ako akési samohybné monštrum, ktoré sa živí samo a nie pomocou peňazí, čo za ne dobrý ľud dennodenne vyplatí. A ľud nikdy, nikdy nie je ani len spomenutý, nie to ešte obvinený. Vinní sú zásadne len tvorcovia bulváru. Veď kto by sa nahlas odvážil vysloviť, že náš ľud zaujíma predovšetkým krv, spálňa a truhla? A aj keď sa vyskytne rozumná analýza pokleslých médií, najčastejšie sa objaví fráza, že využívajú odvekú zvedavosť a túžbu po senzáciách, čiže čitateľov tých svinstiev stavajú do polohy nevinných deťúreniec zneužitých bandou pedofilov.
