„Mentálne zdravie každého človeka," hovorí M. S. Peck, „je podmienené jeho ochotou podriadiť sa niečomu vyššiemu, než je on sám. Pre veriacich je týmto princípom Boh, a preto hovoria: 'Tvoja vôľa sa staň.' Ale i neveriaci... sa podriaďujú vedome alebo nevedome nejakej vyššej moci - či už je to pravda, láska, potreby druhých alebo požiadavky reality."
Neprítomnosť týchto princípov v ľudskom živote, situácia, v ktorej sa človek márnomyseľne orientuje len na seba, nie je iba mravným, ale i rozumovým deficitom. Preto mohol L. Wittgenstein povedať: „Pýcha je smrť myslenia."
Z tohto hľadiska je prejavom pýchy aj nerešpektovanie prirodzenosti sveta, ktoré môže postihovať jednotlivca i celé mocenské systémy. Dobre to vidieť na socialistickom, resp. komunistickom totalitnom egocentrizme, vyznačujúcom sa túžbou ovládnuť každú čiastočku ľudského priestoru. Tento systém kvalifikoval sám seba ako vývojový vrchol, ku ktorému smerujú celé dejiny. Keďže sa vo svojej pýche neopieral o ľudskú a spoločenskú prirodzenosť, musel svoje ciele presadzovať násilnými metódami, vykonštruovanými procesmi, trestami, prenasledovaním fiktívnych nepriateľov, udavačstvom a ponižovaním. V súlade s logikou toho, že pýcha predchádza pád, sa sám v sebe zrútil a dnes je už len historickou epizódou.
