V rozhovore pre časopis sa hudobník Andrej Šeban vyslovil, vraj keď Miles Davis povie, že stále počúva blues, aj my sa hneď do toho pustíme. Ale vypočul si už niekto riadnu slovenskú baladu? Aký má výraz, jazyk, aký vyvoláva pocit? Blues je proti tomu jemná hudbička. Ale to akoby neexistovalo, veď je to „sprosté, naše".
Povedzte mojej materi, nech ma nečaká k večeri, ani nazajtra k obedu, lebo ma drábi povedú... Alebo nôta, ktorú si neraz mrnkal a pohmkával spisovateľ Pavel Hrúz: Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny, jeden bol Kapusta a druhý Ursíny... Nič som nepokradol, iba jeden kotál, už ma idú vešať na bystrický chotár.
Balada je lyrická báseň s tragickým koncom s temným, strhujúcim a vášnivým nápevom v durovomolovej tónine. Vyznačuje sa náznakmi, tajomnou skratkou, dramatickým dialógom, refrénovitým opakovaním. Ide o dej, epiku, ale predovšetkým o etiku, pretože sa tu vynára otázka zločinu a trestu. Ide o vinu a svedomie, no neraz o nevinu a krivdu, teda o dojmy a pojmy, ktoré sme si prestali uvedomovať a preciťovať. A podľa toho to v dnešnom spoločenskom systéme aj vyzerá. Zločiny, zbojstvá, krádeže, podvody sa stávajú obdivnou cnosťou a ziskom. Umenie varuje a vystríha.