Svet intenzívne bojuje s krízou. Úrokové sadzby padli v USA i eurozóne takmer na nulu. Americká centrálna banka a vláda od komerčných bánk masívne vykupujú „toxické aktíva" a zaplavujú trh dlhopismi, pokladničnými poukážkami i hotovosťou.
Čím sú úrokové sadzby nižšie, tým viac ľudí si je ochotných peniaze požičať. Nadmerná ponuka peňazí vedie k inflácii. Vzhľadom na obrovské prostriedky napumpované do ekonomík sa mnoho ekonómov domnieva, že nás čaká éra vysokej inflácie.
Poučky vždy neplatia
Inflácia má však mnoho tvárí a nie vždy sa správa podľa poučiek. Ekonomická teória pri jej vysvetľovaní už neuvažuje len o mase peňazí na trhu, ale aj o tzv. produkčnej medzere. Ak dopyt po tovaroch a službách rastie rýchlejšie ako ich ponuka, rastú aj ich ceny, t. j. vzniká inflácia. Ak je však dopyt menší ako ponuka, podniky majú prebytočnú kapacitu a vzniká produkčná medzera. Tovar leží na sklade a predajcovia musia znižovať jeho cenu, t. j. vzniká deflácia.
Inflácia vznikne, len ak si niekto ponúkané peniaze vezme. Staré príslovie hovorí, že „môžeme koňa donútiť, aby prišiel k rieke, ale nemôžeme ho donútiť piť". Deflácia je omnoho horšia ako inflácia, lebo padajúce ceny majú za následok prepúšťanie zamestnancov a recesiu. Centrálne banky v takomto prípade hádžu inflačné hrozby za hlavu a snažia sa oživiť ekonomiku infúziou dodatočných peňazí. Nie vždy to funguje.
Presne tento problém má už 18 rokov japonská centrálna banka, ktorá tiež chcela prepnúť defláciu na infláciu nakupovaním cenných papierov a púšťaním likvidity na trh. S dosť chudobným výsledkom. Občania i podniky sa do zadlžovania (hoci za minimálne úroky) nehrnuli. Tento scenár sa môže opakovať. Milióny ľudí prišli o prácu a mnohí aj o úspory. Nastupuje obdobie šetrenia. Medzera medzi ponukou a dopytom je preto vo vyspelých ekonomikách veľká. Napríklad v USA sa odhaduje až na deväť percent HDP. Centrálne banky môžu uvažovať o inflačnej hrozbe a sťahovať likviditu z trhu až potom, keď sa podarí uzavrieť produkčnú medzeru, teda keď dopyt prevládne nad ponukou.
