Krátko po odbočení doľava som zbadal stáť v protismere policajné auto. V tieni starých stromov, ako sa na horúce dni patrilo. Muži zákona lenivo vystúpili z auta a vzápätí som pochopil, že dôvodom na prerušenie ich nudného prežívania siesty som ja.
Nevedomý si žiadneho zločinu, bol som zatiahnutý do bizarnej diskusie o vine a treste. Vina bola z môjho pohľadu pochybná, pretože šípky na ceste roky rokúce ukazujú vľavo a tak to bolo ešte pred chvíľou, nuž podľa toho som sa aj zachoval - odbočil som vľavo.
Trestajúci policajt akoby čakal iba na to. Áno, šípky síce ukazujú vľavo, milý vodič, ale nová značka spred mesiaca ukazuje vpravo. A čo potom šípky vľavo, chytám sa slamky? Horúcim dňom ubitý policajt pokrčí plecami a trvá na mojej neuskutočnenej povinnosti odbočiť vpravo. Keby som to bol urobil, mohol som pokračovať v ceste, síce opačným smerom, ale bez jalovej diskusie a najmä bez obťažovania políciou. Pustil som sa do polemiky s policajtom ohľadom šípok vľavo, čo som si potom dlhý čas vyčítal. Pretože zbytočnú debatu som zviedol smerom k pavúčiemu policajtovi, ktorý číha na somára, namiesto aby chytal zločincov. A komu je takúto diskusiu treba?
Chápem, že v horúcich dňoch je lepšie byť pavúčím policajtom ako dravcom s bystrou rozlišovacou schopnosťou medzi zločinom a náhodou. Zmierený s týmto vedomím som obrátil peňaženku naruby a mužom zákona zaželal príjemné popoludnie v chládku. Moje peniaze si vzali, ale želanie už nie - odpratali sa spod stromov a stratili sa pri plnení ďalších možno už nie pavúčích súvislostí.
