Jeden slovenský študent mi porozprával takýto príbeh:
Na Ukrajine vraj v noci počas prestávky na odľahlom odpočívadle prepadli dvaja muži vodiča kamióna. Pichli mu anestéziu. Keď sa z nej prebral, nikto pri ňom nebol, ale pocítil obrovskú bolesť. V nemocnici mu povedali, že mu chýba oblička. Niekto mu ju vyoperoval, ukradol, ranu zašil a ušiel. Povedal som ten príbeh kamarátovi z cudziny a on hovorí: „Never takémuto ´internetovému príbehu´. Takých si na nete prečítaš!" Pravdou však je, že ľudské orgány sú všade na svete žiadané. A sú takí, ktorí rozmýšľajú iba o tom, ako ich speňažiť. Preto vznikajú podobné vymyslené príbehy.
V chudobných ázijských krajinách napríklad niektorí predajú jednu svoju obličku, aby sa dostali z chudoby. A mnohí japonskí pacienti zas zaplatia obrovské peniaze, cestujú do Ameriky, do Austrálie či Európy, aby dostali šancu podstúpiť transplantáciu. Dôvodom je totálny nedostatok darcov orgánov v Japonsku. Preto zúfalo hľadajú darcov mimo krajiny, a nie vždy sú v cudzine vítaní.
Tento rok WHO - Svetová zdravotnícka organizácia - vyslovila názor, že každý pacient musí dostať orgány z vlastnej krajiny. Cieľom je prevencia voči ilegálnemu obchodu s ľudskými orgánmi v rozvojových krajinách. Diskutovali sme o tom s mojou ženou a bol som šokovaný, aký priepastný je rozdiel v pohľade dvoch krajín na otázky smrti a systému darovania ľudských orgánov. Vašou definíciou smrti človeka je smrť mozgu. A po nej ste podľa zákonnej úpravy automaticky predpokladaným darcom orgánov. Len ak si to vy a vaši príbuzní neželáte, môžete o tom ešte za života rozhodnúť písomne. Ale oveľa viac je tých, ktorí s darovaním súhlasia.
