Pred voľbami do európskeho parlamentu niekoľkým politikom znovu prišla vhod maďarská karta. Vyhrabali teda niekoľko úsloví Viktora Orbána a narýchlo zorganizovali mimoriadnu schôdzu parlamentu v nádeji, že voličov zaktivizujú také vyjadrenia ako Karpatská kotlina alebo spoločné maďarské záujmy v Bruseli. Občanov však viac zaujímali také problémy ako sociálna sieť, vytváranie pracovných miest, dôchodky, takže národniari sa môžu tešiť, že vôbec majú svojho zástupcu v Bruseli.
Maďarskí radikáli lepšie rozanalyzovali náladu voličov a svoju kampaň postavili na tých istých slovách ako ľavičiari, len ako vysvetlenie doložili, že všetky tieto ciele sa nedajú dosiahnuť dovtedy, kým sa v Maďarsku nevyrieši cigánska otázka. Bez kompromisov, za spolupráce žandárstva a Gardy. Teda strana Jobbik sa nestala partnerom SNS vo vzájomnom slovenskomaďarskom osočovaní sa, lebo zistila, že slovo „Slovák" nevyvoláva v obyvateľoch Maďarska žiadnu fóbiu. Totiž Slovák im nezje chlieb každodenný, nepripraví ich o sociálnu podporu atď. Cigán, to je niečo iné! Oni odjakživa neradi pracovali, žijú výlučne z podpory, všetci sú delikventi, a čo je najdôležitejšie, je ich čoraz viac! Toto sú také problémy, na ktoré doteraz nevedela odpovedať ani vláda, ani opozícia. Ba čo viac, nedokázala tieto otázky sformulovať ani ako prijateľný problém. A vtedy prišla strana Jobbik, ktorá vyslovila magickú vetu, že sa bojíme a niet nikoho, kto by nás zbavil tohto strachu.
