Mám rád internet, no naďalej obľubujem klasické listy a pohľadnice. Keď mi niekto napíše pár riadkov, nadchne ma viac ako emailom. Oznámkovaná karta poteší viac ako fotky na webe.
Pošty vo väčšine civilizovaných krajín sú moderné digitalizované papiernictvá, kde to rozvoniava kvalitným papierom, gumou, ceruzkami a perami. V detstve znamenalo vyslanie na poštu zabité poobedie - rad sa ťahal desiatky metrov a predavačky mali večne „pracovnú prestávku". Čakal by som, že o dvadsať rokov neskôr to bude inak.
Podľa bydliska ma pridelili na asi najhoršiu poštu v Európe. Spôsob, akým pracuje, vo mne zosilňuje dojem, že ide o akýsi zvrátený žart zamestnancov. Doporučené zásielky sú vo viacerých miestnostiach rozmiestnené ľubovoľne, zrejme podľa nevyspytateľných zásad teórie chaosu. Vyráža mi dych, kam všade sa pani pozrie, či tam náhodou moja obálka neleží: pod stôl, na zaprášenú policu pod stropom, do zamknutého trezoru a raz aj do smetného koša (nebola tam). Nájsť jeden list trvá zhruba dvadsať minút.
Často sa žena stratí a už sa nevráti - po čase vedúca oznámi presun k inému okienku, kde vzniklo zhromaždenie. Počas čakania som si už vypočul niekoľko hudobných albumov a prečítal mnohé romány.
Pri priehradke Výdaj sa už nepýtam, či by náhodou zásielku aj neprijali - nemám totiž rád, keď ma vraždia pohľadom. Ak nebodaj nesiem v taške list, doporučenku aj šek, vyhradím si na poštu dve hodiny. Onemel som, keď sa ma pani nedávno spýtala: „Toto ide do Chorvátska?" a ukázala na obálke prstom na slovo Deutschland.
