Ak tridsať vedychtivých poslancov podhodí Ústavnému súdu maďarské zemepisné názvoslovie v učebniciach, dá sa logicky očakávať, že plynulo budú nasledovať ďalšie vedné disciplíny. Je povedzme v súlade s ústavou doterajšia metodika operácie slepého čreva? A čo Ludolfovo číslo?
Dúfajme však, že niektorý zo zákonodarcov si predsa len uvedomí rozdiel medzi vytýčením zásad umiestňovania tabúľ s názvami obcí v jazyku menšín a zasahovaním do živého jazyka. Nijaký súd na svete, dokonca ani ten inkvizítorský „boží", nemá kompetencie na to, aby menil gramatiku - a už vôbec nie ako akt pomsty na nevinných za historické krivdy. Každé ľudské mláďa má prirodzené právo na neskomolený materinský jazyk.
Maďarské pomenovanie obcí navyše samo osebe agresívne nie je. Možno je len tak trochu odrazom toho, že tento jazyk sa očividne formoval pri dobyvateľských výpravách Európou, z ktorých si ako víťazné skalpy prinášal vlastné pomenovanie všetkého, s čím bol v dotyku. V rámci závideniahodného sebavedomia („Extra Hungariae non est vita...") dokonca i medzinárodne uznávané pojmy nahrádza dokonalo odlišnými, ako z inej galaxie. Veď ktorý európsky jazyk ešte aj namiesto starobylej univerzity hovorí „egyetem"?
Aj viaceré internacionálne krstné mená sa „prekladom" zmenili na nepoznanie. Z idylickej Viedne, hlavného mesta monarchie, si maďarčina urobila čudne znejúci Bécs. (Aj keď pôvodný tvar Wien nepoužívame ani my.) Podľa tohto princípu nazvali aj všetky slovenské lokality. Napokon, ako každé národné spoločenstvo, aj my sme si pomenovali svet (vrátane Maďarska) na vlastný obraz. (Inak, nie je komické, že nemecké názvy našich miest a obcí nás napodiv nerozčuľujú?)
