Ako je všeobecne známe, Súdna rada zvolila jedným vrzom nielen predsedu tohto súdu, ale tiež predsedu vlastného. V súvislosti s rýchlosťou vymenovania však existuje aj desať lepších argumentov, než aké uviedol prezident Gašparovič. Teda, že vymenovanie bolo rýchle preto, lebo má nabitý program. Či to, že vzhľadom na jednoznačné rozhodnutie Súdnej rady nebol dôvod na spochybňovanie jej rozhodnutia.
Prvý argument hlavy štátu je zlý, druhý horší. Prezident nemá čo špiritizovať nad rozhodnutím Súdnej rady - môže jej návrh na vymenovanie predsedu Najvyššieho súdu buď akceptovať, alebo odmietnuť. Inú možnosť nemá. Akoby člen Smeru si vybral tú prvú, takže je dokonané.
Doslova a do písmena. Pretože rozhodnutie prezidenta nebolo náhodné ani nepraktické. Naopak, má veľký a zásadný význam. Znamená totiž zabetónovanie Štefana H. v stereofunkcii. Ak by aj jeho protikandidátka Eva Babiaková podala sťažnosť na Ústavný súd a ten by aj náhodou či nedopatrením rozhodol v jej prospech, Štefana H. by to už beztak z funkcií nevyvalilo. Iba ak by sa ich následne dobrovoľne vzdal, čo však vzhľadom na jeho doterajšie spôsoby možno s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vylúčiť.
Súd nedokáže zmeniť rozhodnutie prezidenta, aj keby našiel tisíc porušení ústavy pri voľbách. Rovnako ako vymenovanie už nemôže zmeniť ani prezident. Uvedené však neznamená, že prípadné podanie Evy Babiakovej je zbytočné - skôr naopak. Dozvedieť sa, ako by si so sťažnosťou ústavní sudcovia v súčasnom zložení poradili, by bolo veľmi zaujímavé.
