Moja babička mala francúzsku výchovu. Kto vie, čo to znamená? Podľa jedného kamaráta asi toľko, že ju rodičia bili francúzskym kľúčom. Takže potom nečudo, že si zvykla kričať „au".
Viete si predstaviť človeka, ktorý by kričal „au" pri každej lži, pri každej falošnosti? Niečo ako živý detektor lži. Stačilo by ho postaviť na dobré miesto a mali by sme o zábavu postarané. Len aby ho to naozaj nebolelo, lebo to by sa z neho rýchlo stal mučeník.
Alebo by ste ho mohli so sebou zobrať na návštevu ku svokre:
„Vitajte, radi vás tu vidíme!"
„Au, au, au!!!"
S takým ujajkaným človekom by nikto nechcel tráviť veľa času. Hlavne keby vedel, že to jajkanie je priamo úmerné jeho klamaniu. Nikto by ho nemal rád, všetci by ho odháňali, nakoniec by ho asi aj začali biť, aby mal na aukanie lepšie dôvody. Alebo by ho začali kopať v tom istom momente, keď by začal klamať. A nikto by netušil prečo vlastne ten uplakanec jojká. Čiže by bolo asi lepšie, keby som na tento nápad zabudol. Takého človeka by rozhodne nečakalo nič dobré. Pravdepodobne som urobil chybu, že som ho vôbec uviedol na tento svet, hoci len v slovnej podobe. Ospravedlňujem sa, už sa to nestane.
Keď sme boli deti, tak sme ako detektor lži používali mäkký alebo tvrdý nos. Pristúpili sme k autorovi hodnoteného výroku a stlačili mu nos jedným prstom. Ak bol mäkký, klamal. Ak tvrdý, vravel pravdu. Pritom záležalo len od toho, na ktorom mieste ho človek stlačil. Dole bol vždy mäkký (klamár, klamár) a v strede tvrdý (pravdu vraví, svätú pravdu). Čiže ako obyčajne išlo len o naše želania. Len o to, čo chceme, aby si o nás ľudia mysleli (že sme obdivuhodní) a čo si chceme myslieť o sebe a o ostatných (že ľudia sú dobrí), akí chceme byť a aký chceme mať svet okolo seba, či skôr čo si chceme o ňom myslieť (že je bezpečný a prívetivý a niet v ňom skrivodlivosti). A toto všetko dokázal zariadiť obyčajný nos. Orgán čuchu.
