„Manifest pomohol dobiť skapínajúci komunistický režim" - tak znel jeden z titulkov v českej tlači pripomínajúci dvadsiate výročie slávneho dokumentu. Naozaj?
S odstupom času majú ľudia sklon pozerať sa do minulosti prizmou toho, čo sa odohralo neskôr. Komunizmus, hovorí sa, predsa musel zákonite padnúť: ekonomika nefungovala, ideológii už nik neveril, automaticky museli prísť zmeny, nápor bol veľký a prichádzal z viacerých strán. Helsinský dokument o ľudských právach, charizmatický poľský pápež, tvrdý kurz prezidenta Reagana proti „ríši zla", nástup Gorbačova, prestavba, glasnosť; politické zmeny v Poľsku a Maďarsku, okrúhle stoly, úspech Solidarity vo voľbách, premena znovupochovaného Imreho Nagya z „kontrarevolucionára" na hrdinu maďarského povstania... Inými slovami, režim bol odsúdený na zánik, a pôsobenie jeho odporcov, či už disidentov, chartistov, ochranárov či signatárov Navrátilovej petície za náboženskú slobodu vlastne nebolo až také významné.
Most medzi disentom a „sivou zónou"
Dva dni predtým, kým „Niekoľko viet" odvysielali v Slobodnej Európe, na maďarsko-rakúskych hraniciach obaja ministri zahraničných vecí prestrihovali ostnatý drôt. No v Československu boli pomery ešte vždy značne „zadrôtované". Komunistická tlač označila manifest za protištátny pamflet, Rudé právo uverejnilo výhražný článok „Kto seje vietor, zožne búrku", v júli 1989 začalo Federálne ministerstvo vnútra vo veci manifestu trestné stíhanie za poburovanie.
Podobne, ako si ani s príchodom Gorbačova po roku 1985 veľká väčšina západných sovietológov a politikov nevedela predstaviť, že komunizmus sa zrúti a Sovietsky zväz zanikne - tak ani u nás väčšina obyvateľov neverila, že o pol roka sa to všetko zrúti. Režim už síce nebol taký všemocný, stále však bol dosť silný na to, aby z neho vyžaroval strach - najmä pre strednú a staršiu generáciu. Všadeprítomný, zväzujúci, mučivý.
Štyridsaťtisíc podpisov pod Niekoľkými vetami bolo na vtedajšie domáce pomery výrazným krokom vpred. Hoci manifest nevolal priamo po politickej zmene, sedem požiadaviek vo svojom celku pôsobilo napriek nekonfrontačnému tónu výbušne: prepustenie politických väzňov, sloboda zhromažďovania, koniec prenasledovania nezávislých iniciatív a zelená občianskym hnutiam, sloboda tlače a prejavu, sloboda pre veriacich, otvorená diskusia o životnom prostredí, slobodná diskusia o minulosti vrátane tabuizovanej invázie v roku 1968. Verejne sa k tomu prihlásiť - mená podpísaných postupne hlásili na Slobodnej Európe - si vyžadovalo kus odvahy.
A čo bolo najdôležitejšie, začal sa takto stavať most medzi disidentmi, po dlhé roky zatláčaným do uzavretého geta, a ľuďmi „zo štruktúr", zo „sivej zóny", ako sa vtedy vravelo, to jest príslušníkmi inteligencie, oficiálne tolerovanými umelcami a ďalšími občanmi, ktorí sa dovtedy zdržiavali politickej kritiky pomerov.
