V jeden z letných dní roku 1989 sme si Paľo Vilikovský, Andrej Ferko a ja sadli do záhrady U prašnej bašty a napísali protest proti procesu s bratislavskou päťkou a väzneniu Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského. Podpísali ho potom aj Peter Zajac, Ján Štrasser, Miloš Žiak a Milan Lasica - a večer to už vysielal Hlas Ameriky. Vypočul si to Vlado Kompánek a ráno mi prišiel vyčítať, prečo to podpisovali len spisovatelia. Vybral som sa teda s ním a zozbierali sme ďalšie autogramy. Z výtvarníckych si pamätám podpisy Dušana Kállaya a Kamily Štanclovej, pribudli aj dvaja skladatelia - Ilja Zeljenka a Ivan Hrušovský. Prvé dva protesty zburcovali disent - ako tretí vznikol protest, pod ktorým bol podpísaný aj Alexander Dubček. So štvrtým protestom prišli sociológovia - medzi nimi Zora a Martin Bútorovci, Iveta a Stano Radičovci, Magda Vášáryová, Soňa Szomolányiová, Anna Križanová, Peter Guráň, Imrich Vašečka, Vlado Ondruš, Ivan Dianiška, Jarmila Filadelfiová, Pavol Frič či Vlado Krivý.
Slovensko nebolo za normalizácie až takým nehybným močiarom, ako to niektorí tvrdia, a o podobné protesty nebola núdza - nečudo, že sa všetky ani nezmestili do dejín (s výnimkou podpisu Ivety Radičovej, na ktorý si spomenuli jej aktivisti v čase prezidentskej kampane). Je tu však ešte jedna udalosť, ktorú tie protesty evokujú: takmer súčasne s nimi vznikol slovenský PEN-klub. Na rozdiel od českého, ktorý kriesili pražskí disidenti, ten slovenský sa rodil na pôde Zväzu slovenských spisovateľov a stretli sa pri tom disidenti s nedisidentmi. Prelomové stretnutie? Áno, aj. No štart slovenského PEN-klubu to poznačilo skôr negatívne.
