Spokojnosť, s akou vychádzali v utorok zástupcovia nemeckých politických strán z pojednávacej siene, dokazuje, že vážnosti chvíle neporozumeli. Nemecký Ústavný súd, ktorý na podnet socialistov zo strany Die Linke skúmal zlučiteľnosť Lisabonskej zmluvy s nemeckým právnym poriadkom, buchol po prstoch politikom všetkých táborov, bezhraničným kritikom i vyznávačom Lisabonu.
Posádka v ohrození
Kancelárka Merkelová nazvala rozhodnutie súdu šťastným momentom pre Európu. Nuž, pravda je, že Ústavný súd Lisabonskú zmluvu odklepol, za svoje priklepnutie však postavil aj veľké „ale". Teda Lisabon áno, ale len ak budú sprievodnými zákonmi garantované právomoci Bundestagu a Bundesratu.
Merkelová sa v utorok ponáhľala s vyhláseniami, že potrebné zákony v parlamente schvália ešte do septembra. Nie je dôvod neveriť jej, zvlášť keď o legislatívne zmeny má záujem aj koaličná SPD, ale o samotnom upozornení, že Lisabon môže byť aj hrozbou pre naše demokracie, lebo okliešťuje právomoci národných parlamentov, vládni politici diskutovať nechceli.
A už vôbec nechceli diskutovať o otázke, prečo sa vôbec nemeckí poslanci dobrovoľne zbavujú právomocí v prospech európskeho parlamentu a s ľahkosťou a bez rozvahy ratifikujú Lisabon? Štipľavá poznámka socialistov z Die Linke, že súdruhovia dali tradičným stranám lekciu o demokracii, má čosi do seba. Rovnako ako skutočnosť, že nemeckú demokraciu zachraňuje strana, ktorá bola ešte nedávno pod kontrolou úradu na ochranu ústavnosti, keďže jej agenda vybočuje z normy nemeckého právneho systému.
