Merané výsledkami nebolo české predsedníctvo Európskej únii zas až také strašné. Únia sa nielen nezrútila, ale v niektorých kľúčových otázkach sa dokonca posunula dopredu. Najvýraznejším úspechom bol určite zakladajúci summit Východného partnerstva, ktorý otvoril celkom novú kapitolu vo vzťahoch s krajinami za slovenskou východnou hranicou a urobil z Európskej únie významného hráča v postsovietskej oblasti.
Podobná bola i v Prahe podpísaná dohoda o plynovode Nabucco. V neposlednom rade sa podarilo zvládnuť otázku záruk Írsku pred druhým referendom o Lisabonskej zmluve. Všetko je však márne, pretože pád českej vlády Mirka Topolánka to zrúcal.
Do počtu
Po konci marca už nebral české predsedníctvo nikto vážne. Topolánek bol už len takpovediac do počtu. Ani na zakladajúci summit Východného partnerstva 8. mája už nijaký dôležitý západný štátnik, s výnimkou Angely Merkelovej, neprišiel. Zvrhnutie vlády, pod trápnou zámienkou akéhosi mediálneho škandálu, o ktorom odvtedy nikto nepočul, bolo predovšetkým prejavom úplnej nezodpovednosti sociálnej demokracie na čele s Jiřím Paroubkom. Je zvláštne, že sa mu v tom jeho politické dvojča, Robert Fico, nepokúsil zabrániť, pretože kolaps českého predsedníctva zasiahol i slovenské záujmy v Európskej únii.
Poškodil totiž nielen Česko, ale všetkých nových členov únie. A nedovolil Čechom presadiť niektoré pre Slovensko kľúčové veci - ako napríklad pokrok v rozšírení únie smerom na západný Balkán. Ale populistickým stranám typu dnešnej sociálnej demokracie a Ficovho Smeru bola vždy bližšia okamžitá košeľa, než kabát dlhodobých národných záujmov.
