Podpredseda vlády s takou odozvou zjavne nepočítal a ani sa mu nemožno čudovať. Veď silných chlapov, čo riešia veci rýchlo a rázne a ešte aj zbierajú hojné politické body, je všade naokolo až-až. Ráno si ku káve pustím rádio, ktoré na mňa zrúkne premiérovým hlasom: „Chcete mať vojnu? Budete ju mať!" V šoku len horko-ťažko pochopím, že ho tak rozčúlili banky, lebo ho na slovo neposlúchli a neodhodlali sa prispieť na mladomanželské pôžičky toľko, aby mu to pred voľbami ešte zvýšilo preferencie. Vojna zatiaľ nevypukla, akurát s rozpočtovým schodkom sme už dobehli na koniec roka - že by vládna strana vymyslela stroj času? Ale premiérovi ani ďalším silným chlapom to na obľube neubralo.
Ešte aj minister kultúry, ktorý bol doteraz jeden z tých tichších, sa silno prejavil. Len čo odpremiéroval vlastnú hru vo vlastnej budove, pustil sa do boja za jazykový zákon a celú záležitosť ukončil pevnou rukou. Akurát financminister v razancii trochu poľavil. Vraj ho unavili mimovládky. Vraj im nesiahne na dve percentá, ktoré získavajú z dane z príjmu, lebo už nemá dostatok energie, aby s nimi bojoval. Že by boli také mocné? No radšej týmto smerom ďalej nebudem uvažovať. Aj keď - pokiaľ ide o tie dve percentá, navrhovala by som ostražitosť. Prázdniny a Vianoce - poznáme to už - ideálny čas na takéto zmeny.
