Starší pán chce vystúpiť z električky, ale dvere už zaplnili - nepriedušne - dve hrnúce sa nastupujúce dievčatá. Ledva sa stihne džentlmensky stiahnuť. Vzápätí sa opäť snaží dostať von, no dvere ho zacviknú. „Ale ja som ešte nestihol... nestihol som vystúpiť," protestuje pricviknutý na dva lakte od šoféra. „Pravidlo je také, že najprv sa vystupuje, až potom nastupuje," hrmí šofér. „Ale veď dámy... dámy...," vysvetľuje džentlmen. „Milý pane," šliapne električkár na plyn, „tu nie sme na bále! Tu sme v MHD."
„To je chaos, ty kokos," okomentovala situáciu jedna z dám.
Keď sa povie chaos - spomeniem si na Deň svätého Antoníčka v Lisabone. Všade sa grilujú sardinky a pije víno. A veľa sa tancuje. Ulice sa s pribúdajúcou nocou plnia do prasknutia. A keď sa zrazu okolo polnoci chceme vybrať na električku domov, zistíme, že stojíme v oku hurikánu, námestia a ulice sú plné tancujúcej masy, vlnia sa. Vlnia sa a prelievajú. Trieštia sa, penia pred múrmi domov. Jedna z vĺn nás vzápätí strhne a nesie. Nedá sa inak. Domov sa môže človek len pretancovať. Ulica je tvrdý parket, tak poďme! Tancovať! Nepostávať! Tu nie sme v MHD!
Tesne pred prvým letným dňom sa u nás tancovalo pred prezidentským palácom. Na bývalom Mierovom námestí vykrúcali v oblekoch uniformované čínske klony ľudí, ktorí protestovali proti porušovaniu ľudských práv v Číne. Čudný bál, zvláštne rytmy.
