v.
Keď v júni po zasadaní OSN svetové médiá otvorene písali o tom, ako rozvojové krajiny „žobrú" u bohatých o pomoc, išlo o viac ako lingvistickú zmenu.
Hospodárska kríza zosunula najchudobnejšie krajiny sveta ešte hlbšie, a my sme sa nepozorovane zviezli tiež. No zatiaľ čo jedni idú so svojou biedou na bubon, tí druhí sa učia o svojej len pomaly otvorene hovoriť.
Osvedčená hra
Stretnutiu OSN predchádzalo aprílové zasadanie G-20, na ktorom zúčastnené štáty sľúbili pomoc vo výške 1,1 bilióna amerických dolárov. V júni na pôde OSN sa Európa aj USA odhodlali finančný balíček rozšíriť a šéf OSN Ban Ki Moon vyzval aj ostatných na solidaritu.
Najchudobnejším kútom sveta hrozí hospodársky a sociálny kolaps, a zodpovednosť zaň neleží len na južnej pologuli.
Takže treba konať a navyše, ak vie svet dať dokopy 18 biliónov dolárov na oživenie finančného sektora, dokáže pozbierať aj 18 biliónov pre Afriku, bolo motto šéfa OSN.
Západnej verejnosti, ktorá so zmiešanými pocitmi sledovala podporné programy pre chudobu, sa ponúklo pár faktov o tom, ako denne na našej planéte zomrie 100-tisíc ľudí na dôsledky hladu a až jedna miliarda svetového obyvateľstva trpí podvýživou. Pri týchto číslach sa sotva niekto odváži kritizovať darcovské gestá politikov hospodárskych veľmocí.
V podstate je to stará osvedčená hra, ktorá sa mala hrať aj na terajšom zasadaní G 8 v Taliansku, kde mali politici opäť raz žonglovať s frázami o zodpovednosti a robiť zbierky nielen pre ruiny v Aquile, ale aj pre ruiny vzniknuté v rozvojových krajinách. Pritom nie odrobinky, ale systémová zmena je žiaduca.
