Vlna protestov, ktoré v nedeľu večer prepukli v Urumči, hlavnom meste Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang v západnej Číne, opäť svetovej verejnosti a najmä čínskym politikom pripomenuli latentný konflikt medzi Ujgurmi a Chanmi, majoritným etnikom Čínskej ľudovej republiky.
Relatívne banálny incident z konca júna, ktorý sa odohral na druhom konci Číny, v južnej provincii Kuang-čou a prišli pri ňom o život dvaja ujgurskí robotníci, prerástol do protičínskych demonštrácií a rabovania obchodov. Po zásahu polície prišlo o život vyše 150 ľudí (väčšinou Ujgurov) a ďalších tisíc bolo zranených.
Nové pohraničné územie
Podobne, ako pri rozsiahlych demonštráciách v Tibete na jar roku 2008, aj tieto nepokoje sú výsledkom dlhodobej frustrácie a pocitu sociálnej a ekonomickej marginalizácie veľkej časti Ujgurov, ktorí majú pocit, že čínsky režim im nielenže neumožňuje naplniť ich jazykové, kultúrne a náboženské práva, ale aj pri rapídnom rozvoji hospodárstva dotovaného štátnymi subvenciami sa dostali na druhú koľaj na úkor Chanov.
Sin-ťiang („nové pohraničné územie") sa stal čínskou provinciou až roku 1884 a v období 1. polovice 20. storočia vnútorne oslabená Čínska republika (1911 - 1949) nedokázala priamo administratívne kontrolovať túto vzdialenú oblasť, v ktorej hlavné slovo získali čínski guvernéri formálne deklarujúci lojalitu centrálnej vláde, ale v skutočnosti vládnuci autonómne využívajúc v prvom rade politickú podporu a hospodársku pomoc Sovietskeho zväzu.
Od založenia Čínskej ľudovej republiky roku 1949 sa - na rozdiel od Tibetu - výrazne zmenilo etnické zloženie Sin-ťiangu, roku 1955 formálne vyhláseného za autonómnu oblasť: 250 000 Chanov predstavovalo v roku 1949 približne päť percent obyvateľov Sin-ťiangu, dnes tvoria Chanovia 40 percent obyvateľov 19-miliónového Sin-ťiangu, v ktorom osem miliónov Ujgurov tvorí už iba 45 percent obyvateľstva.
Postmaoistické obdobie prelomu 70. a 80. rokov viedlo aj k obnove náboženského života a posilňovaniu etnickej identity. Podobne ako v Tibete, aj v Sin-ťiangu v 80. rokoch došlo k rozsiahlej obnove náboženských inštitúcií, mešít a koránových škôl.
Islamské náboženské autority, odmietajúce sekulárny marxistický režim v Pekingu, získavali v spoločnosti čoraz väčší vplyv a aj v časti sekulárnej ujgurskej inteligencie vzrastali protičínske nálady a prejavy ujgurského nacionalizmu.
Ten ešte zosilnel po zániku Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov, keď etnicky, nábožensky, kultúrne a jazykovo blízke národy sovietskej strednej Ázie získali nezávislosť a tento proces vzbudil v Ujguroch priveľké očakávania. Vlna demonštrácií zasiahla viaceré ujgurské mestá už roku 1990 a potom v rokoch 1997 - 1998, minulý rok v lete pri bombových útokoch zahynulo takmer 30 príslušníkov čínskych ozbrojených zložiek.
Aktivisti či teroristi?
Čínska vláda na požiadavky posilnenia menšinových práv a náboženských slobôd reagovala a reaguje tradičnými, aj v Tibete rovnako neúspešne uplatňovanými receptami: dôrazom na hospodársky rozvoj a zvyšovanie životnej úrovne, ideologickou propagandou a masívnou prítomnosťou policajných a vojenských jednotiek.
