Po zapísaní Levoče a diela Majstra Pavla do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, sa v tlači objavili články opisujúce Levoču, jej historické pamiatky, atraktivitu pre turistov i jej aktuálny stav, pri ktorom sa autori v podstate zhodli na tom istom: súčasná Levoča je pustá, nič pozoruhodné sa v nej nedeje, a tak sa tu nielen domáci, ale aj turisti v čase po prehliadkach pamätihodností nudia. Je to skrátka mŕtve mesto.
Ako to neraz býva, skutočnosť je iná, než ako sa javí na prvý, nezasvätený pohľad. Tento príkry záver nezodpovedá realite, i keď, netreba to zakrývať, Levoča má pomerne veľa dlhodobo neriešených, hoci nie neriešiteľných problémov.
Aj keď výhrady kritikov smerujú najmä k nedostatkom viažucim sa na sféru turistického ruchu, bolo by nesprávne oddeľovať od seba Levoču pre turistov a Levoču pre občanov, akoby išlo o dve odlišné miesta pre dve odlišné skupiny ľudí. Veď iba v meste, v ktorom sa dobre žije jeho obyvateľom, sa môžu príjemne cítiť aj jeho návštevníci. Je nesporné, že všetko pozitívne, čo sa vytvorí v prospech Levočanov, bude zároveň prínosom pre tých, čo sa na svojich potulkách v meste iba zastavia. Len na tomto spoločnom základe má zmysel rozširovať a skvalitňovať služby určené hlavne pre turistov.
Súčasná Levoča určite nie je mŕtvym mestom. Potvrdzuje to celý rad kultúrnych a spoločenských podujatí, ktoré z vlastnej iniciatívy organizujú rôzni jednotlivci, občianske združenia či inštitúcie. Mnohé z týchto aktivít ďaleko prekračujú lokálny i regionálny význam, aj keď neraz ostávajú úplne bez reakcie celoslovenských médií.
