Nepatrí sa začínať túto rubriku angličtinou, ale citujem názov filmu. Možno sa pamätáte. Krajina Fantázia pohlcovaná Ničotou, Bastian, Atrej a lietajúci pes Falco. Všetky psy v mojom okolí sa v 80. rokoch volali Falkovia. Plus šláger - „neverendig sto-oryyy, a-a-á, a-a-á. Možno „kvapôčku" inšpirované iným, starším silným príbehom o Bele a Sebastiánovi a inými silnými príbehmi. Silný príbeh sa začína v rozprávke.
Všimli ste si, ako toto slovné spojenie - silný príbeh - rezonuje v súčasnosti? V historiografii, v literárnej vede, v médiách, v politike? Ak si ešte spomeniete na naše nedávne prezidentské voľby, aj tam sa medzi ostatnými témami krútila jedna o „silnom životnom príbehu" a o ešte „nie veľkom životnom príbehu" alebo o „obyčajnom politickom príbehu". Hovorilo sa aj o tom, že sa niektorí naši občania „nevedia až tak zapáliť pre slovenský príbeh". Aj Panna Mária Fatimská je „fenoménom, ale hlavne silným príbehom", ako som si zapísala z nejakého cestovateľského blogu. No a v utorok sme mohli sledovať koniec jedného „amerického príbehu", ktorý „v skutočnosti neodišiel, bude žiť naveky vekov, naveky vekov". Ešteže niekto celkom na konci nepovedal, že hrob je prázdny! Tiež inšpirované iným „silným príbehom". Božským.
Príbeh, narácia, naratívum v strednom aj naratív v mužskom rode. Namiesto osudu, namiesto individuálnej alebo všeobecnej ľudskej histórie. Po roku 1989 sme chceli „skúmať biele miesta v našich dejinách", „priniesť/odhaliť utajovanú pravdu", nájsť a zrekonštruovať „osudy zavlečených, deportovaných, bezmenných". Taká bola rétorika eufórie. Vyšli nám z toho len príbehy, naratíva. Silné aj nie dosť silné, dobré aj zlé príbehy. So šťastným koncom aj s nevydareným. Možno o chvíľu aj aktuálne „síví" (CV - curiculum vitae) nahradí požiadavka: „Pošlite nám vlastný príbeh."
