V čakárni som sa dlho pozeral na plagát s roztápajúcim sa snehuliakom medzi pacientmi: Prosím o porozumenie, tohto musím prijať prednostne. Stále privážali zranených z ulíc a zo školských dvorov.
Lekár bol ľudský, predstavil sa a podal mi ruku. Ako prvé diktoval spolupracovníčke do počítača: O nohy, 3 cm. Pre mňa žiadna novinka. Príbuzní ma na to už v detstve upozornili a spolužiačky sa mi preto vysmievali, ale v puberte sme sa vysmievali zo všeličoho.
Koleno doľava, koleno doprava, meniskus negatív, diktuje doktor, teším sa, vyšetrovanie je systematické a operácia nemusí byť. „Tak si to koleno odfotografujeme.“
Pán Röntgen, blahej pamäti, by sa potešil z obrázka kolena na obrazovke počítača, ale konečná diagnóza bola až po ultrazvuku.
Športovali ste v mladosti? Prisvedčil som, i keď sa mi teraz zazdalo neskutočné, ako som mohol šprintovať s nohami tri centimetre O?
Mohol som sa rozhodnúť medzi operáciou, veľmi silnými injekciami, „ale tie si musíte zaplatiť“, alebo liekmi.
Po predpísané prášky som zašiel do lekárne, kde mi, čo som neočakával, skasírovali štyridsať eur. Prečo to nemocenská poisťovňa neplatí, chcel som vedieť? Je to luxus, poučili ma.
