Intelekt sa môže, ba musí stretávať a rozprávať aj s mŕtvymi.
Istý druh pamäti má aj strom, vták, stroj, počítač, ba aj magnetofón alebo röntgenová snímka. Legendárny ruský džezmen Oleg Lundstrem spomína, že počas Stalinovej éry, keď džez, dixieland, americká černošská hudba boli zakázané, nahrávali si skladby z rádia na použité celuloidové obrázky z röntgenu pľúc.
Hovorili tomu nahrávať na rebrá, pretože pri reprodukcii sa naozaj krútili, spievali a hrali kosti hrudníka. Ale najlepším a najspoľahlivejším tvorcom a médiom životodarnej pamäti, dotýkajúcej sa takmer nesmrteľnosti, je umenie, predovšetkým písmo, literatúra.
V brnianskom vydavateľstve Atlantis nedávno vyšiel prvý diel vzácneho súboru Ludvíkových Vaculíkových publicistických článkov, fejtónov, dokumentov a rôznych textov od rokov päťdesiatych po sedemdesiate minulého storočia. Názov knihy je Tisíce slov.
A tak je nám umožnené vrátiť sa do minulosti, keď mal Ludvík štyridsaťtri rokov, a na jar 1969 stretnúť v Martine tridsaťštyriročného spisovateľa Jána Johanidesa, ktorý od vlani už nie je medzi nami. Johanides býva v starom dome v zaujímavom byte, ktorý je zariadený sčasti ako ateliér jeho ženy, sčasti ako múzeum klasika spisovateľa. Nebol ešte doma, privítala nás ticho jeho tmavá jemná žena. Nepostrehol som tam nikde vešiak, zavesil som si plášť na drevenú sochu hneď pri dverách.
