Minulý víkend v Banskej Štiavnici bol poľský. V kine vystavovali poľský filmový plagát, z vitrín budov v centre mesta hľadeli portréty osobností poľskej kultúry 20. storočia. Tých, ktorí by im pohľad opätovali zvonka, bolo málo. Aj neveľký amfiteáter, kde v sobotu podvečer predviedol skvelú šou dychový Staromestský orchester z Krakova, bol poloprázdny.
Potvrdila sa mi skúsenosť spred dvoch rokov – v Štiavnici zaručene stretnete toho, koho v Bratislave nestretnete za celý rok. Tiché, meditatívne staré centrum, ktorého akoby sa domáci báli. „Neadoptovali“ si ho.
O slovách „adopcia“, „adoptovať“, „adoptívny“ Štiavnica núti uvažovať aj preto, že na letákoch pri niekoľkých kaplnkách zdevastovanej štiavnickej Kalvárie sa tieto slová objavujú a priam fyzicky vyčnievajú ako gestá dobrej vôle, záujmu o starostlivosť: „Túto kaplnku si adoptovala rodina XY.“
Slovo „adoptovali“ sa tu nedá vnímať inak ako facka toľko omieľanej všeobecnej národnej hrdosti a „katolíckosti“ tejto krajiny.
Sama stará Štiavnica je akýmsi „adoptívnym“ mestom. Nesie pečať priveľmi chcenej, no zároveň tichej a rozpačitej lásky. Gesta. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa do Štiavnice sťahovali mladí umelci s ambíciou obnoviť jej zašlú slávu.
Za dvadsať rokov sa to nepodarilo. Keď som sa cez víkend rozprávala v kaviarni s fotografom, ktorý striedavo žije v Bratislave a v Štiavnici, spomenul, že tam každý rád príde, ale dlhšie ako dva-tri roky nevydrží. Adopcia na diaľku aj na blízko nemusí vždy vyjsť. Gesto súcitu, pomoci a lásky je lákavé. Dáva nám pocit, že sme lepší. Zotrvanie v geste sa však mení na kŕč, umelci o tom vedia svoje.
Rozšírený význam slova „adoptovať“ odvodeného z latinského „adoptare“ ( = prijímať za vlastného) sa akoby veľkou okľukou vrátil k významom svojich pôvodných rozložených foriem – „ad-optare“: „optare“ znamená „vybrať si, vyvoliť, želať si“, spomedzi významov predložky a predpony „ad-“ sa mi najväčšmi hodí ekvivalent „podľa“ – „podľa výberu, želania“.
