Po nekonečnom schodisku dole k moru

Tichý stolík uprostred hluku. Letné čítanie prílohy Fórum pokračuje oprašovaním školskej ruštiny na ceste od Baltského mora do Karlových Varov.

Kaviné Pastogé, Nida, Kurská Kosa, Litva

Pri čítaní kníh a pozeraní filmov zobrazujúcich šťastné socialistické včerajšky som nadobudol dojem, že k Baltskému moru sa chodilo za trest, lebo iných možností takmer ani nebolo. S priateľmi sme sa sem napriek tomu koncom júna vrátili už niekoľkýkrát a to s veľkým pôžitkom. Niežeby sa od tých čias zmenili klimatické podmienky - voda má svojich stabilných trinásť-štrnásť stupňov a dosť často vás nepripravených môže zastihnúť dážď - ale severské krajiny majú najmä v lete veľké čaro. Počínajúc svetlom, ktoré večer nie a nie zmiznúť, cez pieskové duny a chuť údených rýb (z nich najmä úhor je absolútnou lahôdkou) až po skvelo namiešané cuvée letoviska na sovietsky štýl so spomienkami na zašlé časy východného Pruska, ktoré je práve v malom mestečku Nida veľmi výrazné.

Nida patrila snáď už každému, no najmenej Litovcom, ktorí sú tu už stáročia doma; vystriedali sa v nej Nemci, Rusi aj Švédi. Leží uprostred takzvanej Kurskej Kosy, nazývanej aj Neringa, čo je uzučký osemdesiatkilometrový pieskový výbežok - na jednej strane obmývaný vodami Kurskej lagúny a na druhej strane Baltom - vyhlásený za Národný park a svetové prírodné dedičstvo UNESCO. Sú tu losy a štyristosedemdesiat druhov motýľov. A rozjatrení nemeckí emigranti, ktorí sem chodia pátrať po svojich koreňoch z čias, keď sa neďaleká Klaipéda ešte volala Memel (ako vravieval Hitler - toto územie bolo vždy nemecké, ale tu je dobré položiť si otázku, koľko rokov je vždy) - trúsia sa najmä v okolí tehlového luteránskeho kostola s cintorínom plným drevených vyrezávaných krížov krikstai, ktoré majú dušiam uľahčiť cestu do neba, a sú rozdelené na ženské a mužské. Je to zrejme nezvratný dôkaz, že duša ženy a duša muža sa naozaj líšia. Tak už to zrejme chodí.

Na stoličke sprievodcu leží pohodená rozčítaná prvá časť románu Thomasa Manna Jozef a jeho bratia, na ktorom pracoval práve tu v Nide (v tých časoch známej pod názvom Nidden). V príjemnom dome, ktorý si dal na pobreží Kurskej lagúny postaviť rok po udelení Nobelovej ceny za literatúru, trávil letá v rokoch 1930 - 1932 so ženou a svojimi šiestimi deťmi (a zlé jazyky vravia, že sem-tam aj s príjemnými litovskými mladíkmi). Potom už musel Nemecko opustiť. Keď pozerám cez okno do salóna obráteného k moru a prudko sa zvrtnem, zdá sa mi, že vidím, ako šoféruje elegantnú čiernu limuzínu Daimler po príjazdovej ceste, potom dlho sedí na terase, pije kávu a číta noviny. Alebo podobne neúspešne ako ja hľadá vyplavené kúsky jantáru na pláži obrátenej na otvorené more. Áno, na tomto pobreží sa začínala slávna Jantárová cesta!

V Kaviné Pastogé, kde nad tým všetkým premýšľam, sŕkam saltibarščiai, studený boršč, ktorý patrí v Litve k národným jedlám a občas sa niečo po rusky spýtam čašníka (miestny jazyk sa nedá naučiť, skúšal som to a viem, že žuvis je ryba a štvyturis maják, to je asi tak všetko - musím priznať, že nie vždy sa to hodí; v obchode som raz pozdravil Laba diena, čiže Dobrý deň, a nikto mi nerozumel, zrejme mi chýba ten správny prízvuk). No Thomas Mann neprichádza. Toto leto som si dal záväzok, že sa poriadne začítam do jeho próz. Aby som ho, takpovediac, spoznal osobne.

Čakanie si krátim výstupom na dunu Parnidis, z ktorej je výhľad na druhú časť Neringy - tá je ruským vojenským územím a vinie sa smerom na Kaliningrad (na to, aby ste videli Kantov Königsberg by ste potrebovali ruské víza a aj tak predpokladám, že po Kantovi by tam nebolo ani stopy, ktovie tiež, ako by to dopadlo s čistým rozumom...). V šesťdesiatych rokoch tu istý čas na dunách, údajne s Chruščovovým špeciálnym povolením, strávil Sartre. Nad čím len premýšľal?
Po kamennom chodníku pod veľkými slnečnými hodinami, ktoré pred rokmi zničil prudký vietor, sa tmolí chlapec ako vystrihnutý zo Smrti v Benátkach, presne taký, ako si ho predstavoval vo svojom filme Visconti. Tak predsa! Spokojný schádzam po nekonečnom schodisku dole k moru.

Festivalová atmosféra v hoteli Thermal, Karlove Vary, Česká republika

Dlhé roky som si myslel, že najzápadnejší výbežok Ruskej federácie je Kaliningradská oblasť, po príchode do Karlových Varov som zistil, ako veľmi som sa mýlil. Ruštinu počuť všade a z neďalekého letiska premáva pravidelná linka iba do Moskvy (šesťkrát do týždňa) a Petrohradu. Ešteže trocha ovládam azbuku a vďaka tomu sa mi podarí trafiť do hotela.

Na karlovarský filmový festival som prišiel uviesť svoj celovečerný dokument o Dežovi Ursinym Momentky v rámci sekcie Hudobná odysea. Sála v divadle Husovka je plná, čo ma teší. Záver filmu je - vzhľadom na chronológiu Dežovho života - trochu ťaživý, vyžaduje si premýšľanie a ponorenie do seba, takže diskusia netrvá dlho. Potom už nechávam Momentky žiť si vlastným životom (premietnu ich ešte dvakrát) a vrhám sa do osídiel okolitého filmového diania.

Keď na slávnostnej otváracej párty v hoteli Pupp prvý človek, ktorého stretávam, je Michal David a druhý Andrea Verešová, začínam pochybovať, či som sa nejako nezmýlil. Asi tu sú ako zástupcovia filmových divákov, ktorých by logicky malo byť viac ako tvorcov. Ešteže si viem spomenúť na melódiu z filmu Diskopříběh. Potichu si ju pohmkávam nenápadne vyťahujúc z pohárov so šampanským jahody. Inak, slovu opulentný som nikdy celkom neporozumel, až do chvíle, kým som okolo jedenástej večer nenápadne nevošiel po červenom koberci dovnútra. Tak už to zrejme chodí. Ľudia sa radi cítia trochu neskutočne a aristokraticky. Všetko tu pripomína akési zvláštne divadelné predstavenie. Asi som zabudol, kto vlastne je moja postava.

Vrhám sa ďalej. Thomas Mann, ktorý ma v myšlienkach neustále sprevádza, by iste režisérovi Arsenovi Antonovi Ostojičovi závidel film Ničí syn o chorvátsko-srbskej vojne, v ktorom hlavný predstaviteľ spácha samovraždu tým, že zaspieva pesničku - musím ho ešte niekoľko hodín „predýchavať" v pravidelnom rytme dažďa a slnka v karlovarských uliciach. Myslím pri tom na tých opálených a veselých ľudí, ktorých najčastejšou odpoveďou bolo: Nema problema.

Vylieči ma až komédia o tučných izraelských chlapíkoch, ktorí sa rozhodnú trénovať sumo. Spolu s priateľkou sa napchávame ešte teplými kúpeľnými oplátkami a nalievame sa skvelým francúzskym botrytínovým vínom, ktoré pripomína naše tokajské, vo vinotéke oproti hotelu Thermal - takmer všetky ostatné vraj skúpili Rusi a premenili ich na erotické kluby. Ach, tá široká ruská duša! Someliér na požiadanie otvorí šampanské šabľou a tvári sa, akoby to robil denne. Na to vraj tiež prišli naši východní slovanskí bratia - keď odprevadili premrznutého Napoleona domov, nevedeli si zrazu vo francúzskych pivniciach poradiť so zátkami. Takže pocit autentickosti zostáva.

Thomas Mann, ktorého netrpezlivo vyzerám, stále neprichádza - posledne ho tu, v Karlových Varoch, videli v roku 1924, keď písal Čarovný vrch, a to bolo veru pekne dávno. Asi už ďalej čakať nebudem. Rozhodujem sa tak vo vlhkom nočnom vzduchu plnom hlasov rozjarených ľudí pod kolonádou a bežím na izbu dočítať Malého pána Friedmanna, ktorému Thomas Mann nadelil šťastný život, až kým sa neobjavila istá žena. Zrazu potrebujem byť niekým iným. Konečne mlčať.

Tak už to zrejme chodí.