Vystihol to presne. Mám hlavu v smútku, ako všetci, ktorí vedia, čo je skutočný zázrak festivalu Pohoda a akou strašnou silou je zrazu pokorená celá jeho krása. Je strašné to všetko. Sekundy, ktoré tomu mohli zabrániť, vietor, ktorý nikto z meteorológov nečakal, je strašné čítať správy o zranených. A viete čo je ešte strašné? Poznať pár z tých ľudí, čo festival organizujú a vedieť, čo tí ľudia majú asi teraz v hlavách.
Akoby to všetko, celá tá ich obeť pre ideál Pohody, toho sviatku slobody, tolerancie a lásky, bola zrazu márna, priam vražedná! Je hrozné čítať lynčovné odkazy od slovenských psov spoza anonymných internetových ohrád a je nemožné v tejto chvíli potešiť niekoho z rodičov zranených.
Ale v sobotu, keď sme tam stáli, zboku na hlavnom pódiu, na pravé poludnie, keď to ešte ani nevyzeralo na dážď, zatiaľ čo maďarskí filharmonici spolu so slovenskými opernými sólistami hrali naplno ako jedna banda, pre tisíce tancujúcich, radostných, krikľavo farebných ľudí pod tým obrovským pódiom, bola som hrdá na festival Pohoda viac, ako som hrdá povedzme na Tatry, hoci som sa o jeho existenciu tiež vôbec nezaslúžila!
