Pred niekoľkými týždňami mi niekto telefonoval z British Council a požiadal ma, aby som sa zúčastnil na jednej z besied na tohtoročnom festivale Pohoda, ktorá bude mať názov: Kde sme doma?
Poviem to úprimne, nemal som z toho pozvania veľkú radosť, lebo už mám dosť tej úlohy, ktorú hrám už skoro dvadsať rokov. Pomaly uplynie prvá dekáda počiatočného, sladko-kyslého štádia XXI. storočia, ale my s pripomínaním tejto národnostno-menšinovej kategórie žijeme ešte vždy v duchu XIX. storočia.
Mali by sme sa postaviť zoči-voči toľkým iným krutým výzvam a namiesto toho sa ešte vždy trýznime tým, ako to vlastne bolo pred stosedemdesiatimi, deväťdesiatimi, sedemdesiatimi a či nejakými šesťdesiatimi rokmi. Pomaly už ani z pomedzi tých, ktorí „v najposlednejších" časoch krivdy utrpeli bezprávie, nežije nikto, ale my ešte stále prešľapujeme v čase Viedenskej arbitráže, Trianonu, v čase Kossutha a Štúra namiesto toho, aby sme vytvorili moderné Slovensko, kde sa dá žiť, a aby sa aspoň nasledujúce generácie cítili dobre medzi Dunajom a Tatrami.
Konečne by mali obidve strany upustiť od sado-masochistickej súťaže, ktorej podstatou je, že predstavitelia obidvoch národov chcú presvedčiť tú druhú stranu, že v priebehu dejín práve ich národ utrpel tie najväčšie ukrutnosti, a preto oni majú právo tvrdo tresnúť tomu druhému po papuli. Počas monarchie sme my Slováci museli hovoriť po maďarsky? Tak teraz vy dostanete zákon o štátnom jazyku!
