Žiaľ, nesiahajú po ňom len jednotlivci, ktorých génov sa vývin civilizovaných vzťahov medzi ľuďmi nedotkol od doby ľadovej. „Vôľa ľudu", premenená na lynčovanie, je najstrašnejší argument proti večnej Achillovej päte demokracie, proti jej základnému prikázaniu, že väčšina má vždy pravdu a tá je záväzná pre všetkých.
Hoci sa mi nepáči ani jej „nekrvavá" verzia, obľúbená športová disciplína hod vajíčkom či hnilou rajčinou na živý cieľ, nemôžem uprieť istý záblesk sympatií pre nedávnu akciu „Vajcia pre Paroubka v každom meste!" u našich susedov. Dotyčného pána či súdruha i jeho družinu som na záberoch, kde tvorili súčasť praženice, síce ľutoval, no zároveň som si uvedomoval priam ranochaplinovský gag tohto expresívneho výrazu nespokojnosti mladých ľudí.
Postihnutí márne denuncovali ako pôvodcu incidentu svojich politických odporcov, celé podujatie má tradičný rukopis klasickej študentskej recesie. Navyše do masových rozmerov účinne podporený obľúbeným médiom mládeže: organizovali ho Facebookom. A skončili zákonite vo chvíli, keď to mladých vrhačov prestalo baviť, pretože vtip ustavičným opakovaním prestával byť vtipom a nebezpečne im začal prerastať cez hlavu. No nie skôr, než si (dúfajme) malý český Napoleon uvedomil, že by bývalo predsa len rozumnejšie radšej si vypočuť, čo mu ľudia chceli povedať.
