Ústavný súd urobil nedávno bodku za kauzou svojho sudcu Juraja Horvátha. Ten bol v roku 1996 odsúdený za neodvedenie dane, v čase, keď kandidoval na post sudcu Ústavného súdu však mal trest už zahladený a výpis z registra trestov teda čistý ako ľalia.
Súd sa podnetom poslancov HZDS a SNS požadujúcich výklad ústavy odmietol zaoberať „pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí". Pravdepodobne dospel k názoru, že navrhovatelia dostatočne nepreukázali tzv. spornosť veci. Označiť za účastníka sporu prezidenta republiky je jedna vec, druhou je, či je ním aj v skutočnosti. Tak či onak, súd sa podaním zaoberať nebude a celú záležitosť možno považovať za dokonanú.
Nie malá kauza
Nešlo o malú kauzu, na čo poukazuje hlavne angažovanosť parlamentu, Ústavného súdu, ako aj ďalších inštitúcií, ktoré sa ňou vážne zaoberali. Vrcholom bol parlament, keď koaliční poslanci na návrh poslanca Mečiara, ktorý ju vnímal ako možnosť zasiahnuť prezidenta Gašparoviča, schválili osobitné uznesenie. Osobitné v tom, že v prvom odseku parlament konštatuje, že sudca Horváth nemá právny titul na výkon funkcie a v druhom, že sa teda môže funkcie dobrovoľne vzdať.
Týmto vskutku pozoruhodným uznesením však parlament len ukončil to, čo v podstate začal samotný Ústavný súd, keď kolegu oficiálne a verejne vyzval, aby zvážil svoje zotrvanie vo funkcii. V čase jeho neprítomnosti, teda síce o ňom, ale bez neho. Za zmienku ešte stojí totožné vyjadrenie Súdnej rady a povedzme aj stanovisko ministerstva spravodlivosti, podľa ktorého je zotrvanie sudcu Horvátha vo funkcii „jednoznačne neústavné".
