„Ten, kto bol dlho odstrkovaný do úlohy slabšieho a kto musel všetky svoje sily sústrediť na presadenie a obranu vlastnej identity, máva tendenciu pokračovať v tomto postoji aj vo chvíli, keď to už netreba. Ak je takto zahľadený do seba, pohltený presadzovaním vlastnej identity a sústredený na to, či ho majú ostatní v náležitej úcte, hrozí mu, že všetku svoju energiu zameria na túto obranu a ochudobní tak obzor svojich skúseností, že mu vo vzťahu k svetu bude chýbať vznešenosť." Na myšlienky Claudia Magrisa, ktoré v súvislosti so Slovenskom pred viac ako dvadsiatimi rokmi napísal vo svojej slávnej knihe Dunaj som si spomenul pri posledných aktivitách ministra kultúry samostatnej Slovenskej republiky Mareka Maďariča.
Už pri ich prvom čítaní som rozmýšľal aj o Magrisových tunajších sprievodcoch - veď zrejme aj o nich boli - ako polemiku s nimi či dokonca varovanie pred nimi. Magris presne vycítil staromódny a neproduktívny miestny nacionalizmus toho myšlienkového košiara, ku ktorému sa hlási aj veľká časť súčasnej vládnej koalície.
Úplne mimo
Nejdem diskutovať či je, alebo nie je jazykový zákon v súlade s tým alebo oným. Ide mi skôr o to, že minister je úplne mimo. Ak mu skutočne záleží na slovenčine, reštrikcie a donucovanie cestou určite nie sú. V prvom rade by ju mal robiť atraktívnou.
Ako učiteľ na vysokej škole viem svoje o tom, ako naše školstvo zvláda výučbu cudzích jazykov - slovenčiny vrátane. Ani mňa ich v škole veľmi nenaučili - dohnal som to, až keď som si uvedomil, že bez ich znalosti sa nepohnem v práci a že bez nich mi budú len obmedzene prístupné kultúry iných národov. Skrátka, naučil som sa cudzie jazyky vďaka silnej motivácii. No a akú majú iní motiváciu naučiť sa dobre po slovensky? Aby mohli pozerať „bohatú a kvalitnú" pôvodnú produkciu Slovenskej televízie? Poďakujú pekne. Aby mohli čítať slovenské knihy - či už pôvodnú tvorbu alebo výborné slovenské preklady? Minister na zlepšenie situácie ani v knižnej kultúre neurobil nič. Naopak, podmienky len zhoršil.
