Masahikovými očami: Prelomiť bariéru, zahodiť zábrany

Jeden z čitateľov môjho minulotýždňového článku o tom, akými turistami sú ľudia z jednotlivých krajín, napísal do diskusie zaujímavý postreh: „Japonci a Juhokórejčania sa vždy izolujú.“

Aj ja som si to všimol, keď som prvýkrát cestoval po svete s ruksakom na chrbte. Nocoval som v lacných ubytovniach a tam sa pri stole akosi prirodzene vždy vytvorili dve oddelené skupiny – na jednej strane Japonci, na druhej skupina Európanov zmiešaná s rozličnými ďalšími národnosťami.

Z ázijských krajín cestujú individuálne iba Japonci a občas Juhokórejčania. Ázijčanov z iných krajín ako individuálnych turistov nestretnete. Do západných krajín prichádzajú iba za prácou alebo štúdiom. Výnimkou sú Číňania, tí cestujú veľa, ale vždy v turistickej skupine.

V lacných ubytovniach, ktorým sa hovorí „back packers“ alebo „hostel“, si turisti sami varia, všetci sa delia o jednu kuchyňu a často jedia všetci pri jednom stole. Mnohé ubytovne majú stoly aj v záhrade, aby si mohli ľudia večer spolu vypiť pivo, víno a porozprávať sa. Ale vždy sa to deje v oddelených skupinách, jednu tvoria Európania, druhú Japonci. Možno si myslíte, že to nám Japoncom takto vyhovuje. Nie, nevyhovuje.

A takto o tom rozmýšľame: bývame v rovnakom hoteli, máme rovnaké podmienky, dýchame ten istý vzduch, ale delíme sa do dvoch skupín. Prelomiť bariéru medzi európskym a japonským stolom je pre nás čosi ako výzva. Možno by bolo fajn, keby sme vstali a ponúkli Európanov naším jedlom, to by mohol byť začiatok. Ale my máme zábrany. Čo ak nikto nebude naše odlišné jedlo chcieť? Japonci si okrem toho myslia, že všetci Európania hovoria dobre po anglicky, takže sa pridružuje zábrana z toho, že japonská slabá znalosť angličtiny pokazí atmosféru pri stole.

V čase, keď som ešte nevedel dobre komunikovať po anglicky, sa mi stalo, že som to nebral do úvahy a rozhodol som sa prelomiť bariéru oddelených stolov. Zistil som, že keď som potom zahodil zábrany, bol som úspešný. Nikto ma nikdy od európskeho stola neodmietol, keď som sa spýtal: „Môžem si prisadnúť?“

Pred dvoma rokmi som bol na nakrúcaní televíznej reklamy pre istého slovenského výrobcu piva. Potrebovali skupinku japonských turistov, ktorí si budú všade všetko fotografovať. Bol som tam jediný pravý Japonec. Ostatní účinkujúci boli Číňania a Vietnamci. Jasné, kto bude pred obrazovkou vedieť, ktorý z nás je skutočný Japonec a ktorý nie. Ale do tejto reklamy potrebovali aj stovku Slovákov. Boli tam. Mal som medzi nimi zopár známych, rozprávali sme sa počas dlhého čakania na záznam, a aj vtedy som si uvedomil, že sme tam vytvorili dve izolované skupinky. Videl som medzi stolmi Ázijčanov a Slovákov obrovskú bariéru. Niektorí Číňania a Vietnamci pritom hovorili plynulo po slovensky, pretože už vyrastali tu na Slovensku. Ale so Slovákmi sa nerozprávali.

Nemohol som vystáť tú nepríjemnú atmosféru a šiel som za Ázijčanmi. Prihovoril som sa im. Čínske dievčatá boli veľmi zlaté a zábavné, vietnamský mladík mi podrobne porozprával o svojom živote. Hovorili sme spolu po slovensky, lebo v našich rodných jazykoch si nerozumieme. Bolo to pre mňa pekné a užitočné stretnutie.

Možno sa vám zdá, že Ázijčania sa izolujú, lebo majú iný vzhľad, ale keby ste skúsili prelomiť bariéru a priblížiť sa k nám, uvítali by sme to. Aspoň Japonci určite. Ja sa o to usilujem každý deň.