Niektoré ustanovenia nemeckého zákona čerpajú zo všeobecne zdieľaných etických zásad úcty k autonómii a súkromiu jedinca. Nikoho nemožno vyšetriť bez jeho súhlasu. Ani zamestnávatelia, ani poisťovne nesmú genetické testy požadovať. Jednotlivci získavajú jednak právo vedieť - teda byť informovaní o výsledkoch všetkých svojich genetických testov - a jednak právo žiť s neznalosťou toho, čo by o ich budúcnosti mohol genetický test napovedať. Diskriminovať alebo stigmatizovať kohokoľvek na základe jeho genetických vlastností je zakázané.
Napriek dojmu vhodnosti, ktorý tieto ustanovenia vyvolávajú, môžu vyjsť nemecké firmy draho. Ak bude poisťovniam mimo Nemecko dovolené, aby požadovali genetické testy, ale nemecké to budú mať zakázané, ľudia, ktorí budú vedieť o svojej život skracujúcej diagnóze, si životné poistenie zriadia u tej nemeckej. Tieto poisťovacie ústavy potom zistia, že oproti svojim konkurentom častejšie platia za predčasné úmrtie. Aby pokryli vyššie náklady, budú nútené zvýšiť poistenie, čím stratia konkurencieschopnosť. V snahe zmierniť tento problém zákon ukladá, že od každého, kto uzatvára poistnú zmluvu v hodnote prevyšujúcu tristotisíc eur, môže byť požadované predloženie výsledkov predchádzajúcich genetických testov. Ak budú ale ľudia klamať a skôr podstúpené testy zaprú, ustanovenie bude bezzubé. Pretože genetické skúšky dokážu rastúcou mierou predpovedať nielen zdravie, ale aj niektoré kognitívne a osobnostné rysy, zákaz preverovania zamestnancov môže nemeckých zamestnávateľov znevýhodňovať na medzinárodnom trhu. Ak budú investovať prostriedky do výcviku zamestnancov, ktoré ich konkurentov vyradia už z prvotnej skupiny uchádzačov o prácu.
