Tichý stolík uprostred hluku. Letné čítanie prílohy Fórum pokračuje pripomenutím, že to, na čo sa tešíte počas horúcich dní, sa na jeseň vlastne nikdy nestane.
Neviem, ako vy, ale ja trávim čoraz menej času v kaviarni a čoraz viac všelikde inde. Nielen v lete, ale aj na jar, na jeseň a v zime. Možno o to viac si tých pár kaviarenských chvíľ v každom ročnom období cením.
Slnečníky na terase
Keď sa povie leto a kaviareň, predstavíme si slnečníky, ovocné šťavy, farebné miešané nápoje ozdobené dáždnikmi z krepového papiera a rezmi citrusového ovocia, prípadne poháre z tenkého číreho skla a suché biele víno. Ak sme Bratislavčania, predstavíme si ulice bratislavského Starého Mesta, kaviarenskú terasu na každom kroku - proti zamoreniu Starého Mesta kaviarenskými terasami sa pred niekoľkými rokmi v Bratislave aj protestovalo. Predstavíme si nedeľné korčuľovanie na hrádzi a podvečerné posedávanie na terase. Predstavíme si, ako sa tešíme na jeseň.
Tešíme sa na jeseň, keď sa schladí a začne pršať, stoličky na terasách sa oprú o dosky stolov, aby sa na nich nehromadila voda, a zamestnanci kaviarní ich začnú odnášať do skladov. Predstavíme si pocit úľavy, keď z upršanej ulice vojdeme do kaviarenského sucha, pomädlíme si ruky a zoblečieme mokrý baloniak a budeme sa dívať na ulicu, na ktorej neprestáva pršať.
A budeme sa tešiť, kedy konečne nebude viac pršať, ale namiesto studeného dažďa bude padať romantický sneh, ktorý kabát nepremočí, ale pokryje veľkými chumáčmi snehových vločiek. Z úst nám pred kaviarňou pôjde para a budú nás oziabať ruky, čo ale nebude vadiť, lebo si ich ohrejeme na šálke čaju. Namiesto bieleho vína v orosených pohároch si budeme objednávať varené víno, vo vzduchu budú voňať klinčeky a vianočné trhy a my si povieme: kedy už konečne príde jar?
Kedy prídu jarné popoludnia, keď si ľudia zoblečú kabáty a budú ich nosiť prehodené cez ruku, lebo popoludnia budú oveľa teplejšie ako ešte chladné rána? Kedy už konečne zamestnanci kaviarní odomknú sklady a vynesú na terasy stoličky a slnečníky? Na stoličkách na terasách sa bude sedieť príjemne, lebo ešte nebude horúco, v niektorých kaviarňach nám prinesú aj deku, do ktorej sa zakutreme, keď sa začne schladzovať, alebo si presadneme k vyhrievacím zariadeniam, z ktorých v jarné podvečery sála príjemná žiara.
A povieme si: nebude to krásne, keď sa konečne poriadne oteplí? Keď sa nebudeme musieť starať o kabáty, lebo už ráno budú stačiť krátke rukávy a sukňa bez pančušiek, keď nebude treba diek a vyhrievacích zariadení, a budeme si sťahovať ramienka tričiek, aby sa nám opálili ramená. Keď si namiesto kávy objednáme chladenú šťavu a keď si povieme: kedy sa už konečne schladí? A tak ďalej.
Nič nevidieť
Neviem, ako vy, ale ja som si všimla, že to, na čo sa tešíme v lete, sa na jeseň vlastne nikdy nestane. Rovnako sa v lete zvyčajne nestane to, na čo ste sa tešili celú jar.
Na jeseň nie je vzduch presýtený vôňou pečených gaštanov a mladého vína, deti nebehajú za šarkanmi na lúkach, z ktorých nestúpa dym z ohňov, v pahrebách ktorých sa nepečú zemiaky. Ľudia sa nebrodia lístím, ktoré nehrá všetkými odtieňmi hnedej, a nad hlavami im nevlajú šály, ktoré im neuplietli starostlivé staré mamy.
