Jedna z najkrajších kníh novodobej literatúry, Neviditeľné mestá Itala Calvina, je kolekciou fantastických krajín, ktoré Kublaj chánovi opisuje Marco Polo: „Když mi chcete věřit, tak vám povím, jak vypadá Ottavia, město-pavučina. Je tam propast mezi dvěma sráznými vrchy: město visí nad prázdnotou, přivázané k oběma svahům lany a řetězy a spojené lávkami."
Dávnovekí cestovatelia si vymýšľali a videli aj to, čo nejestvovalo. Preto sa dnes antické i stredoveké cestopisy radia k fikcii viac ako ku faktografii. Len si pozrite staré mapy: v moriach sa prevaľujú neexistujúce príšery, na ostrovčekoch žijú fantastické bytosti. Keď sme postupne obývali (okupovali) zemeguľu, tak sa bájne bytosti vytrácali, z drakov sa stali jaštery. A teraz stojíme na planéte, ktorá sa nám scvrkla pred očami niekoľkých generácií, v ruke držíme chvostík, ktorý nám medzi prstami zanechala jašterička a pýtame sa: toto sme chceli? Planéta je premeraná skrz-naskrz, popísaná, zinventarizovaná, skatalogizovaná, zúžitkovaná, skomercionalizovaná, predaná i kúpená a - zdevastovaná. Už sme naozaj na jednej palube.
Keď niekto kýchne v londýnskej St. Mary Hospital, v preplnenej čakárni na Antolskej chytia viacerí vírus novej chrípky. Keď niečo vybuchne na druhej pologuli, smrad cítite až vo vašej kuchyni. Oblaky, ktoré sa zbierajú nad Atlantikom, spadnú dolu nad trenčianskym letiskom. Na internete si nájdete každú ulicu, každý dom, každé číslo popisné. Svet sa zmenšil, ale nie je o to útulnejší a bezpečnejší. Nie je urobený na rozmery človeka.
