Nie je vôbec paradoxné, ale smutné, že v súvislosti s hystériou okolo novely zákona o štátnom jazyku si viacerí ústavní činitelia začali šliapať aj po vlastnom.
Zavádzajúce výroky ministra kultúry Mareka Maďariča v tejto súvislosti nie sú prekvapením. S istým zveličením možno konštatovať, že ministerstvo kultúry v doterajšej histórii zväčša pestovalo namiesto kultúry slov skôr slovnú kulturistiku. Pozornosť si zaslúži iný minister - zahraničných vecí. Miroslav Lajčák, ktorého nemožno podozrievať z toho, že nevie, čo hovorí, totiž jednoducho klamal, keď tvrdil, že „Vysoký komisár - a to chcem povedať úplne explicitne - nežiada zmeniť ani písmeno, ani riadok, ani slovo na tomto zákone".
Opak je pravdou, čo dokazuje komisárova správa zverejnená - a to už paradox je - na stránke ministerstva zahraničných vecí. Mimochodom, v anglickom, a nie v slovenskom jazyku, čo je v rozpore so zákonom. Lajčákov argument, že ide o akési gesto, je zase v rozpore s ústavou - ministerstvo zahraničných vecí nemá robiť gestá, ale musí konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Odporúčam urýchlenú nápravu - uverejniť v štátnom jazyku preklad komisárovej správy a to písmom najmenej rovnakým, ale rozhodne nie menším ako je text v anglickom jazyku a, samozrejme, ako prvý, a nie druhý.
Politikárčenie o texte novely zákona je zbytočné. Jedna strana nepočúva druhú a naopak. Vecné jadro problému je beztak úplne inde. Situáciu, keď ministerstvo kultúry tvrdí, že denník Új Szó, ktorý vychádza v maďarskom jazyku, musí po nadobudnutí účinnosti novely uvádzať zemepisné názvy najskôr v slovenskom a potom môže aj v maďarskom jazyku, hoci minister kultúry hovorí opak, možno smelo a slušne nazvať zmätočnou. Rovnako ako keď spolupartajník ministra kultúry hovorí, že sobáše budú najskôr v štátnom jazyku a minister, že to tak nebude.
