Nedávno zomrel lord Ralf Dahrendorf (1. 5. 1929 - 17. 6. 2009), môj najobľúbenejší politológ - a keď som dostal chuť venovať mu fejtón, uvedomil som si, že som to už pred piatimi rokmi urobil, len akési zlyhanie elektronickej pošty spôsobilo, že nevyšiel. Publikujem ho bezo zmeny teraz.
*
Zakrátko to bude pätnásť rokov, čo sme sa všetci zhodli, že túžime po slobodných voľbách. Túžba sa splnila - a prvé slobodné voľby sa konali v júni 1990. Prím v nich hrali ľudia bez túžby po zisku. Načo aj zisk? Najväčším ziskom boli tie voľby.
No vo voľbách v roku 1992 už prím hrali ľudia, ktorí už vedeli, čo chcú získať. Vedeli, že socializmus sa nedá premeniť na kapitalizmus inak, ako vytvorením triedy bohatých. A kto iný by ju mal vytvoriť, ak nie oni - a z koho iného, ak nie sami zo seba?
Vedeli aj, že poctivo sa to dá urobiť len pomaly, no lepšie pre nich bude, keď to urobia rýchlo. Ešte pred rozdelením ČSR dostali teda Česi nápad, že treba „na pět minut zhasnout"- a po rozdelení ním nepohrdli ani Slováci. A boli by aj hlúpi. Kedy zas bude taká šanca?
Nuž, a keďže tých päť minút trvá dodnes, máme aj my, podobne ako Česi, od roku 1992 „demokraciu potme". Svoje voličské šťastie prežívame v štátoch, v ktorých programovo nefunguje zákon. Samoobslužná legislatíva, tá áno. Ale Mojžišovo Desatoro ani náhodou.
