v noci 30. marca 1995 sochu odcudzili neznámi páchatelia.
Niekoľko dní predtým si dodnes neodhalených „neznámych páchateľov" všimol vzrastom malý, zato charakterom veľký muž, ktorého dom stojí hneď za kostolom. Pred kaplnkou nečakane zastalo nablýskané BMW, vystúpili z neho traja muži v tmavých oblekoch a zhotovili niekoľko fotografií 255 rokov starej sochy.
Malý veľký muž i viacerí domáci občania sa potešili, že sú to pamiatkari a socha sa čoskoro objaví zvečnená v niektorej reprezentatívnej publikácii. Po 30. marci im však svitlo, že „umeleckí fotografovia" pracovali pre priekupníkov so starožitnosťami, ktorých fotky zaujali, a tak vzápätí pre nich sochu ukradli.
Ako som už spomenul, zopár metrov nad vykradnutou kaplnkou stojí dom malého veľkého muža. Oproti nemu, hneď nad prameňom, odkiaľ si denne donášam do chalupy pitnú vodu, sa na toskánskom stĺpe týči socha Panny Márie s mŕtvym Kristom v náručí z roku 1860. Po krádeži svätého Jozefa mala byť Pieta premiestnená do bezpečného interiéru, aby ju nepostihol rovnaký osud. Vtedy malý veľký muž vyhlásil, že Pieta k prameňu patrí a on a jeho pes ju postrážia a ochránia. Tak sa aj stalo.
Malý veľký muž je totiž jedinečný chlapík. Pol života pracoval v hodrušskej bani Rozárka a druhú polovicu života už ako dôchodca sa nezištne staral o všetko možné, o čo sa iní starajú čoraz menej alebo sa nestarajú vôbec. Nielenže v teplých nociach spoza otvoreného obloka a v zimných spoza zavretého strážil Pietu nad prameňom, ale v najmrazivejších dňoch vynášal do krmníkov v hore seno pre zver, Štiavnické vrchy poznal rovnako ako vlastný pôjd a na stave lesov i okolitých „tajchov" mu záležalo väčšmi než ich štátnym či neštátnym majiteľom.
