Po zverejnení nálezu Ústavného súdu, ktorý pred niekoľkými dňami oficiálne poslal Špeciálny súd do minulosti, zavládlo prekvapujúce ticho. Ide pritom o rozhodnutie, ktorému ticho vôbec nesvedčí - už aj pre tesný pomer pri hlasovaní sudcov, keď o zániku Špeciálneho súdu rozhodol iba jeden hlas. Vysvetlenie a verejnú diskusiu si však nález zaslúži hlavne pre nezvyčajne prísne, jednoznačné a obviňujúce formulácie v texte odlišného stanoviska šiestich sudcov na adresu svojich kolegov.
Zostáva nespochybniteľné, že nález Ústavného súdu o zániku Špeciálneho súdu platí a bude platiť. O nutnosti ho rešpektovať niet žiadneho sporu - ten je „iba" o tom, či sedem sudcov postupovalo v zhode s ústavou, alebo nie, ako to o nich napísali ich kolegovia. A kto iný ako verejnosť to má právo vedieť?
Obzvlášť, keď už vie, že nie všetci sudcovia Ústavného súdu vždy ústavu rešpektujú. To oficiálne potvrdil samotný Ústavný súd v stanovisku pred niekoľkými mesiacmi: „Plénum Ústavného súdu konštatuje, že v rozhodnutí... vo veci ústavnej sťažnosti ... IV. senát Ústavného súdu nerešpektoval uznesenie pléna Ústavného súdu z 25. februára 2009."
Navyše, za diskusiu sa vyslovila aj predsedníčka súdu Ivetta Macejková, ktorá verejnú diskusiu pred zverejnením nálezu aj s odôvodnením vníma ako zneváženie Ústavného súdu. Žiaľ, je veľmi pravdepodobné, že si ju nepredstavuje ako verejnú v pravom zmysle slova, ale len v úzkom kruhu „odbornej právnickej verejnosti". Ak je to tak, potom robí podobnú chybu, ako minister Lajčák, keď zverejnil správu komisára Vollebaeka len v angličtine. Dnes je prístupná už aj v slovenčine a treba veriť, že minister sa ju v nej rozhodol zverejniť nie preto, lebo zverejnením správy iba v cudzom jazyku porušil súčasný zákon, ale preto, lebo sú to v prvom rade občania krajiny, ktorí majú právo si verejnú správu komisára týkajúcu sa Slovenska prečítať.
