V jednej pasáži svojho posledného románu Bieguni uvažuje poľská spisovateľka Oľga Tokarczuková o pocite ľudí, ktorých materinským a často jediným jazykom je angličtina. „Akí stratení sa musia cítiť vo svete, kde každá inštrukcia, každé slovo tej najhlúpejšej pesničky, menu v reštauráciách, najfádnejšia obchodná korešpondencia, gombíky vo výťahu sú v ich súkromnom jazyku. Keď hovoria, každý im môže v akejkoľvek chvíli rozumieť, a svoje poznámky musia zrejme špeciálne šifrovať. Nech sa objavia kdekoľvek, všetci k nim majú neobmedzený prístup, všetci a všetko. Počula som, že už jestvujú projekty na ich ochranu, aby im bol pridelený aj nejaký malý jazyk z tých vymretých, ktoré už nik nepotrebuje, nech aj oni majú niečo pre seba, niečo vlastné."
Skutočnosť je však ešte zložitejšia. Strata súkromia v komunikácii hrozí nám všetkým. Priateľ, ktorý sa nedávno vrátil z pobytu v Spojených štátoch, rozprával o zážitku z jednej krčmy ako o nočnej more. Partiu obsluhovala podľa jeho slov „odutá" a škaredá čašníčka. Chlapci neboli spokojní, a tak posmelení ochranným štítom vlastného jazyka pustili si „hubu na špacír". Horké slovenské sliny padali na hlavu dievčaťa. Pri odchode sa na nich obrátila a povedala: „Tak co, kluci, zgustli ste si na oběde?"
