Je prirodzené, že sa názory na to, ako sa vyrovnávať so súčasnou ekonomickou krízou líšia, tak ako sa líšia názory na jej príčiny - a osobne pochybujem, že sa niekto zo súčasníkov dožije definitívnej odpovede. V tom, čo však predvádza naša vláda, možno nájsť všetko možné, len nie názor. Lebo ako si vysvetliť, že v rámci „protikrízových opatrení" vláda pozastavila rekonštrukciu Národnej galérie, no zároveň sa rozhodla štedro zatiahnuť výstavbu futbalového štadióna.
Aký je rozdiel medzi týmito dvoma bratislavskými stavbami? Že by rozhodli „športové" preferencie koaličného elektorátu alebo skôr to, že na rozdiel od štadióna sa o galérii dlho a dôkladne diskutovalo a súťažilo? Ešte lepším príkladom chaotickosti je nápad dodatočne prijať 5000 študentov na vysoké školy.
Tradícia
Politicky zužitkovávať prístup k vzdelaniu má u nás dlhoročnú tradíciu: kvóty, dobrý alebo zlý politický či rasový pôvod, vernosť režimu, vykazovanie percenta absolventov v populácii atď. Na druhej strane sa zvyklo predpisovať, na akej pracovnej pozícii diplom treba a zároveň sa uplatňoval inštitút „výnimky zo vzdelania", ktorý toto umožňoval obísť, čo získavalo na význame zvlášť za stavu, keď jediným „zamestnávateľom" bol štát.
Ani pádom bývalého režimu všetky páky nezanikli. Finančnými mechanizmami sa dali ovplyvňovať počty študujúcich a po istý čas to bol dokonca jediný parameter vo financovaní vysokých škôl. Dôsledky v strate kvality na seba nenechali dlho čakať. Medzičasom sa veci pohli a začalo sa prihliadať aj na ňu. Dá sa diskutovať o spôsobe, o kritériách hodnotenia úrovne škôl, ale viacmenej všeobecná zhoda bola v tom, že priveľa študentov na učiteľa žiadnemu stupňu školy neprospieva. A toto bol aj jeden z rozumných parametrov akreditácie, ktorý sa v státisícoch strán akreditačných spisov nachádzal.
