Spoločnosť si zvykla chápať Cigánov ako kočovníkov, hoci to nie je celkom tak. Rómovia žijúci u nás sa sami usadzovali postupne tam, kde im to podmienky dovoľovali. V období panovania Márie Terézie (1740 - 1780) boli vydané viaceré nariadenia, ktoré proces usadzovania pôvodne kočovných Rómov urýchlili.
Olašskí Rómovia (Vlachike Roma) však prišli na územie dnešného Slovenska oveľa neskôr. Išlo totiž o skupiny Rómov žijúcich v Rumunsku, kde mali postavenie otrokov. Po jeho zrušení v druhej polovici 19. storočia mnohí z nich krajinu opustili a dostali sa až do Uhorska.
Tu sa stretli s domácimi, už usadenými Cigánmi, ktorým dali meno Rumungre (rom-ungre, teda uhorskí Rómovia). Vlachike Roma sa od Rumungre líšia jazykom, tradíciami a celkovo spôsobom života.
Olašskí Rómovia kočovali aj u nás, a to do roku 1958, keď bolo v Československu kočovanie zakázané. Na Balkáne však nie je ničím neobvyklým stretnúť kočujúcich Rómov. Kočujú dokonca na celkom tradičných vozoch ťahaných koňmi. Ide, pravdaže, o chudobnejšie skupiny, ktoré sa živia napríklad zberom železa.
Bohatší z nich jazdia na karavanoch. Takýto život je však neolašským Rómom žijúcim v osadách a mestách na Slovensku celkom cudzí.
Cigánski králi
Aj laická verejnosť už mala možnosť spoznať niekoľkých cigánskych kráľov. Na Slovensku si možno ešte niekto spomenie na podnikateľa Jána Farkaša, ktorý sa začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia korunoval za kráľa slovenských Rómov.
Pred niekoľkými rokmi zasa preletela tlačou správa o sobáši princeznej, dcéry rumunského kráľa Cigánov Iona Cioabu. Jeho bratranec Radulescu sa vtedy vydával za cisára...
Inštitúcia cigánskeho kráľa však nie je akýmsi módnym výstrelkom bohatých Cigánov z posledných rokov! V roku 1963 cigánsky kráľ Laci Petalo, žijúci v Holandsku, požiadal OSN o pridelenie územia na zriadenie štátu. V Poľsku je dokonca známa dynastia Kwiekovcov, ktorí dedili trón (aj korunovačné klenoty) už od 30. rokov 20. storočia.
Tradičná organizácia života olašských (správne však vlašských, resp. vlašických) Rómov uznáva inštitúciu mujalo vajdu (mimochodom, pomenovanie vajda je odvodené od pôvodného vojvoda).
Rozhodujúcim a jediným atribútom uznania spoločného vodcu je pokrvné príbuzenstvo, tvoriace rod. Široké príbuzenstvo si volí vajdu, spravidla skúseného, múdreho muža, úspešného v obchodovaní, známeho svojou múdrosťou a dobrými charakterovými vlastnosťami. Niekoľko rodov môže vytvoriť klan, ktorý je však opäť založený na základe uznania spoločného (čo aj mýtického) predka. Vodca takého klanu môže byť (a spravidla aj je) uznávaný ako cigánsky kráľ.
