Na tabuli pripevnenej na obrovskej rozkošatenej južanskej borovici bol nápis Bonsaj. Všetci dospelí sme sa zasmiali jazykovému vtipu. Navigácia k blízkej reštaurácii, ktorá sa volá Bonsaj, upevnená na strome, ktorý tvarom bonsaj síce pripomína, ale vzrastom je jeho pravý opak.
Na smiech dospelých zareagovalo dieťa: „Nechápem tomu, prečo sa všetci smejete." Keďže to bolo moje dieťa, opravila som ho: „Správne sa hovorí 'nechápem to' alebo 'nerozumiem tomu'." Dostalo sa mi kritiky. Vraj som konzervatívna a bránim spontánnemu jazykovému vývinu. „Čo je na tom spontánne?" rozvíjam zbytočný konflikt. „Spontánne je to, že darmo budeš rozdeľovať slová na správne - nesprávne, ľudia si rozumejú, hoci použijú tie nesprávne. Rozumela si jej?" - „Iste, rozumela som jej, pretože presne viem, akú chybu urobila. Pád spojený s iným slovesom použila pri slovese s podobným významom. Učí sa to automaticky zle, prečo by som ju na to nemala upozorniť?!" Atď, atď. Ostalo mi z toho trpko, že som už nejaká stará. Nejaká „babka" s okuliarmi na nose, čo buzeruje.
Aký postoj máme teda zaujať v jazykovej výchove svojich detí?
