Horúčavy v augustovom Madride sú na nevydržanie. Na rozdiel napríklad od katalánskej Barcelony, hlavné sídlo Španielska neleží na brehu mora, ktoré by vysoké južanské teploty zmierňovalo.
Ak sa vám zunujú stiahnuté rolety, na plné obrátky točiaci sa ventilátor a pokazená klimatizácia vo vašom madridskom byte či hotelovej izbe a chcete vidieť Madrid nielen počas príjemných nocí, ale aj cez pekelne horúci letný deň, podarí sa vám to aj vďaka hustej sieti kaviarní, ktoré vládnu tomuto mestu.
Klimatizované lokály a zatienené terasy umožnia prežiť augustový deň v rozpálených uliciach bez zdravotnej ujmy. Stovky kaviarní a ich osobitá kultúra patria k Madridu asi ako krčmy a pivný svet k niekdajšej hrabalovskej Prahe. Na každú stovku obyvateľov mesta pripadá šesť barov a kaviarní, čo radí túto metropolu medzi európsku špičku v relatívnom počte týchto urbánnych oáz. Kaviarne, bary, kaviarne... Od malých kaviarenských kaplniek cez stredne veľké barové chrámy až po neskutočne honosné kafédrály.
Ľahkosť mesta
Čo v sebe skrýva toto mesto? Čím tak priťahuje návštevníkov a v čom je jeho charizma odlišná od iných španielskych miest či svetových metropol? Ani tragické masové atentáty 11. marca 2004 nedokázali vziať jeho obyvateľom ich životný štýl nadhľadu a ľahkovzdušnej pohody a zdá sa, že ani svetová ekonomická kríza, ktorá neľútostne valcuje španielsku ekonomiku, zatiaľ neberie Madridčanom ich povestnú vitalitu. Madridské dejiny sú nezvyčajne pestré: od prvých vizigótskych sídiel v staroveku cez moslimskú epochu, kresťanský stredovek až po pohnuté 20. storočie, keď Španielsko po krvavej občianskej vojne skončilo na štyridsať rokov v retrográdnej a skostnatenej Francovej diktatúre.
Dnešná slobodomyseľná a tolerantná atmosféra Madridu má korene v období, ktoré nasledovalo po Francovej smrti a konsenzuálnom konci frankistickej diktatúry. Keď sa v roku 1979 stal primátorom mesta postarší univerzitný profesor, sociológ Tierno Galván (mimochodom prvý španielsky prekladateľ Wittgensteina), namiesto toho, aby sa ako iní primátori venoval korupciou zaváňajúcim developerským čachrom, tento masami zbožňovaný intelektuál spustil v hlavnom meste dnes už mýtický kultúrny pohyb zvaný „movida madrileňa". Movida vyplavila z poloilegálneho podzemia na povrch alternatívnu kultúru, kontrakultúru a underground, a tie sa stali najvýznamnejším umeleckým prúdom v hudbe, móde, literatúre, kinematografii, výtvarnom umení počas celých osemdesiatych rokov.
Madrid sa stal jedným z kultúrnych centier európskej alternatívy a pre svoj pohnutý nočný život obľúbeným cieľom španielskej a európskej mládeže. Z hlavného mesta frankistickej represie sa zo dňa na deň stal symbol uvoľnenosti, tvorivosti a hedonizmu. Najobľúbenejší madridský primátor zomrel počas výkonu svojej funkcie v roku 1986. Jeho pohreb, na ktorom sa zúčastnilo milión ľudí, bol tak trochu pohrebom jedného kultúrneho hnutia.
Zo spontánnej „movida madrileňa" však ostalo oveľa viac ako iba jej najznámejšia warholovská ikona, dnes svetoznámy režísér Pedro Almodóvar. Napríklad aj dnešný pestrý nočný život je plodom niekdajšej explózie voľnosti.
Ranné rozhodnutia
Sobota v Madride sa môže začať neskorými raňajkami okolo jedenástej hodiny rannej niekde v blízkosti Kráľovského paláca. Aby sme to nepreháňali s promonarchizmom a začali už vysoko slnečný deň s morbídnym optimizmom, pri Moste samovrahov je niekoľko príjemných miest s peknými výhľadmi na časti nášho milovaného mesta.
